Máme vo veľmi dobrej pamäti, ako vládca Ruska obviňoval Ukrajinu a celý Západ, že netúži po mieri a odmieta rokovania. No sotva prišlo na lámanie chleba, Putin kľučkuje, ako sa dá. Najprv sme si mysleli, že na dlhšie prímerie pristúpi pri 80. výročí ukončenia druhej svetovej vojny. Prečo? Aby mohol slávnostne ohlásiť triumfálne víťazstvo.
Mýlili sme sa. Lenže sebavedomému Putinovi tečie aj tak do topánok. To, že čínsky prezident ako hlavný hosť navštívil Moskvu, vôbec neznamená, že netlačí na Kremeľ, aby s vojnou skoncoval. Aj preto bol Putin donútený vyhlásiť, že súhlasí s priamymi rokovaniami s Kyjevom tam, kde sa v roku 2022 skončili – v Istanbule. Kto sa ich má zúčastniť, ale neprezradil.
Zelenského vyhlásenie, že vo štvrtok bude v Istanbule na Putina čakať, je tak trochu teatrálne – veď ukrajinský prezident je pôvodom divadelník a komik. Dobre vie, že v prvej fáze musia rokovania rozbehnúť vyjednávacie tímy, vyjasniť si podmienky a ciele, až potom nastupujú silné kalibre. No kremeľský vládca sa zdráha prezradiť svoju taktiku. A odmieta prímerie. To je najmä požiadavka Donalda Trumpa a už spriatelených lídrov EÚ.
Tomu, kto volá roky po mieri a odmietne o ňom rokovať, keď má ponuku na stole, už nikto nikdy neuverí a stratí aj tých málo spojencov, ktorých má.
Lenže Putin sa zaťal, prímerie odmieta – pritom po ničom inom mesiace nevolá. Naopak, ruská armáda útočí na celom rozsiahlom fronte. To na mierové chúťky veľkého „mierotvorcu“ a ochrancu ľudstva pred skazou Západu veru nevyzerá. Ak Putin otočí o 180 stupňov, stratí opäť nadobudnutú dôveru vplyvných štátov – ktorých síce nie je veľa, ale ani málo.
Ruský prezident sa bráni. Vraví, že 30-dňové prímerie Kyjev využije na vyzbrojenie. A potom jednoducho obnoví boje. Chápeme, Rusko je momentálne vo výhode, pravidelne bombarduje nielen civilné ciele, ale aj dodávky zbraní, ale bez ústupkov mier nemožno nastoliť. Nedôvera medzi Ruskom a Ukrajinou ako aj Západom je taká hustá, že by sa dala krájať. No za lubom má Putin pravdepodobne niečo iné: dobytie celej Chersonskej, Luhanskej, Doneckej a Záporožskej oblasti. O Kryme sa už nediskutuje. Lenže k úplnému obsadeniu Rusom napriek intenzívnym bojom chýba riadny kus. Ak budú pokračovať ako doteraz, bude to trvať mesiace a mesiace.
Pri rokovaniach s USA si obe strany vyjasnili pozície a Američania už tušia, v čom Kremeľ nepopustí a kde pripúšťa ústupky. V talóne má napríklad Záporožskú jadrovú elektráreň, ktorá leží mimo súvisle okupovaného územia. Európa má ako obvykle silné reči, na ktoré je Rusko príliš háklivé. Veľkohubé reči v minulosti nikam neviedli, ani tvrdé sankcie. Teraz Západ tvrdí, že neboli tvrdé, ale mäkké… Na druhej strane nemôžeme nechať Putina dirigovať celú hru.
Má pravdu, že rokovania musia viesť k odstráneniu príčin konfliktu i k trvalému mieru, pod ktorého spravodlivosťou si každá strana predstavuje niečo iné – ale práve o tom sú rokovania. No sedieť za jedným stolom s protivníkom, ktorý denne neustáva v zabíjaní nevinných civilistov, sa nedá, to by si Rusi mali uvedomiť.
Hrozbou pre Putina nie sú veľkohubé vyhlásenia lídrov EÚ, ale strata dôvery: vo svete, v Číne, Turecku, inde vo svete, ako aj fakt, že ho Trump hodí cez palubu a Američania voči Rusku pritvrdia. Tomu, kto volá roky po mieri a odmietne o ňom rokovať, keď má ponuku na stole, už nikto nikdy neuverí a stratí aj tých málo spojencov, ktorých má.