Zhrňme si to. Predovšetkým, pokus o zavraždenie ktoréhokoľvek politika, bez ohľadu na jeho politické názory či presvedčenie, tak ako útok na ktoréhokoľvek iného človeka, treba odsúdiť. To sa aj ihneď po atentáte stalo. Všetci politici naprieč politickým spektrom zaujali odsudzujúci postoj a priali premiérovi skoré uzdravenie. Rovnako zmýšľali aj bežní občania. Kto dnes vraví niečo iné, prekrúca fakty. Atentát vydesil všetkých bez rozdielu. Ľudia sa zľakli, že násilie sa stane aj na Slovensku spôsobom riešenia sporov, názorových konfliktov.
A to si nikto neželá. Sme svedkami útočiacich šialencov po celom svete, poznáme ich z histórie, šíria v spoločnosti strach. Zároveň platí, že tak, ako pred atentátom sme boli svedkami politickej frustrácie nespokojnej časti spoločnosti – tej, ktorej favoriti vo voľbách nevyhrali – tak sa aj po atentáte na sociálnych sieťach objavili nekorektné prejavy komentujúce v rámci rôznych vtipov a posmeškov atentát, u jednoduchších spoluobčanov to bolo aj priamo schvaľovanie tohto trestného činu či navádzanie na podobné útoky. Proti týmto prejavom sa rozhodol rázne zakročiť minister vnútra Matúš Šutaj Eštok a polícia aj prípady slovnej nenávisti stíhala. No to, čo je v hlavách, sa stíhať nedá.
Každý tábor obhajuje nejaký politický názor, vysiela určité posolstvá. Nájdeme to na oboch stranách spektra.
Spoločnosť je rozdelená, o čom svedčia nielen vypäté vyjadrenia na sociálnych sieťach či v niektorých štandardných aj neštandardných médiách, no je otázne, či možno dávať Cintulov útok priamo do súvisu s frustráciou časti voličov a nenávistnými prejavmi vo verejnom priestore. Každý tábor obhajuje nejaký politický názor, vysiela určité posolstvá. Nájdeme to na oboch stranách spektra – ak teda zjednodušene rozdelíme spoločnosť iba na dva tábory: tábor fanúšikov dnešnej koalície, najmä priaznivcov strany Smer, a na tábor odmietajúci Ficovu či ficovskú politiku, ktorému dominuje Progresívne Slovensko.
No sú tu ešte konzervatívni voliči, ktorí dôsledne odmietajú Fica aj Hlas, „péesko“ a ďalšia opozícia sa s nimi však nekamaráti – strana Slovensko väčšinou nebýva pozývaná na spoločné protestné akcie. Ak by aj v ďalších voľbách súčasná koalícia neuspela – čo napriek poklesu preferencií ešte stále môže – spory medzi priaznivcami „matovičovcov“ a progresívcov budú pokračovať.
Rovnako KDH, ktoré síce ťahá so šimečkovcami za jeden povraz, ale ochotne vždy reaguje na medové motúzy, ktoré mu Fico ťahá popod nos, si robí vlastnú politiku. Spoločnosť nečaká nijaká selanka a všeobjímajúca láska blížneho k blížnemu, ako sa k tomu nabádalo po atentáte. O tom, že idyla nikdy nebola možná, svedčí aj iniciatíva odchádzajúcej prezidentky Čaputovej a nastupujúceho prezidenta Pellegriniho – snaha o okrúhly stôl vyšla naprázdno, koalícia účasť odmietla. Ale názorová jednota ani nie je pre spoločnosť prirodzená.
Spájať dnes prvoplánovo opozíciu s atentátom je rovnako nekorektné ako kresliť Fica na šibenici. Navyše, takmer identické prejavy nenávisti nájdeme aj voči dnešnej opozícii. Hoci politici Smeru stále strašia, že dôjde k ďalším atentátom, verme, že nie. Voliči síce sú nahnevaní, ale k extrémnemu kroku siahne len vyšinutý jedinec. Tak to vždy bolo.