Vzdal sa vedeckej kariéry, stavil na politiku, podobne ako Edi Rama, ktorý po 12 rokoch vo funkcii premiéra opäť vyhral parlamentné voľby (porazil 80-ročného Saliho Berišu, známeho z 90. rokov) – ten oželel sľubnú umeleckú kariéru. Bitka sa vedie aj v Poľsku – výsledky prvého kola sú tesné. Slogany hlásia: Rumunsko (i Albánsko) zostáva v Európe. Je to nebezpečné. Kam by sa podelo?
George Simion je síce proruský populista, ale nevyhral preto, že v druhom kole prišlo k voľbám takmer 65 % voličov, kým prvom iba 53 %. Práve masívna účasť rozhodla. Lenže pachuť zostala. Decembrové prezidentské voľby boli po prvom kole zrušené údajne pre zasahovanie Ruska. Rozhodol súd, konkrétne dôkazy verejnosť nepozná. To je európske?
Aj keby Rusko nejakou formou zasahovalo, nezískal prekvapujúco veľa hlasov Calin Georgescu iba preto, že bola nízka účasť a slabí protikandidáti (jeho vyzývateľka Lasconiová zostala teraz hlboko v poli porazených)? Nielen Dan, ale aj vládny kandidát Crin Antonescu boli už iné „kalibre“.
V Poľsku vedie síce tzv. proeurópsky kandidát, primátor Varšavy Rafal Trzaskowski, ale kandidát opozície Karol Nawrocki mu dýcha na chrbát. Áno, strana Právo a spravodlivosť nie je nijako proruská, naopak, jej kandidát, historik, je však obdivovateľ Trumpa. Na treťom mieste skončil takmer s 15 % neoliberál a dosť proruský mladý politik Mentzen. Komu vyjadrí podporu? V Poľsku sa hrá o budúcnosť vlády Donalda Tuska (teda Európy)…
Strašenie nepomáha, musíme otvoriť debatu o budúcnosti Európy, čo „federalizovať“, čo nie, a brať do úvahy všetky názory, nie čoraz väčšiu časť tupiť. Inak populisti budú stále naberať na sile a Putin sa bude radovať.
V Portugalsku menšinová vláda najsilnejšej liberálno-konzervatívnej strany musela po premiérovom škandále ísť po roku do predčasných volieb, ale z volieb vyšla posilnená (poučenie pre Slovensko), opoziční socialisti prudko klesli, tesne za nimi skončila pravicová, populistická Chega. Víťaza čakajú tvrdé rozhovory o väčšinovej vláde. V Holandsku a v Belgicku sa zostavili vlády po posledných voľbách až po takmer trištvrte roku, vo Francúzsku nemá vláda v parlamente väčšinu tri roky. Vo všetkých krajinách, ako aj v Nemecku, uspeli pravicoví populisti, o „odchode“ z Európy nikto nehovorí.
V Nemecku zostavili z núdze vládu bývalí súperi – konzervatívci a sociálni demokrati. Len dva mesiace po voľbách je podľa prieskumov najsilnejšou stranou AfD. Po roku vlády labouristov v Británii je najsilnejšou stranou populistická Reforma Nigela Faragea. Mainstreamoví ľavičiari namiesto toho, aby sa pozreli do zrkadla, nimi tiež iba strašia. To, že znížili napríklad dávku v invalidite či zimný príspevok na kúrenie, či nesplnili sľuby, ich netrápi.
Populisti v Rumunsku či kdekoľvek inde majú veľkú podporu len preto, že mainstreamové strany nevedia riešiť hlboké ekonomické a sociálne problémy a ponúkajú kozmetické úpravy. U nás sa hovorí o okresávaní štátnych úradníkov, no v Británii za vlády pravice sa od roku 2010 zvýšil počet štátnych úradníkov o vyše100-tisíc a v zdravotníctve sa zvýšil počet zamestnancov štyrikrát. Zlepšenie žiadne, 75 % ľudí považuje stav verejných služieb za zlý. Tu je okrem iného pes zakopaný.
A riešenia neprichádzajú ani z Bruselu – okrem jalových fráz a direktív. Experti volajú po jednotnom kapitálovom trhu, ktorý únia potrebuje ako soľ, Brusel sa nemá k činu. No máme spoločnú energetickú politiku, vysoké ceny elektriny a plynu, ktoré európsku ekonomiku strhávajú do priepasti. Len duchaprítomným odpojením Francúzska od Španielska nenastal rozsiahly výpadok elektriny na celom kontinente.
Strašenie nepomáha, musíme otvoriť debatu o budúcnosti Európy, čo „federalizovať“, čo nie, a brať do úvahy všetky názory, nie čoraz väčšiu časť tupiť. Inak populisti budú stále naberať na sile a Putin sa bude radovať.