Lenže už to prekračuje všetky hranice. Že v Bratislave a v Prahe sú ceny nehnuteľností v pomere k priemerným zárobkom najvyššie v celej Európe, už počúvame dlho. Podľa najnovších údajov sú už aj ceny bytov v Ríme nižšie ako v Bratislave a v Neapole ako v Košiciach. Pritom podľa Štatistického úradu SR bol priemerný plat v minulom roku na Slovensku 1 500 eur, v Taliansku 2 500 eur.
Áno, Bratislava, ešte nie je najdrahšia v Európe, v Mníchove sú ceny dvakrát vyššie, vo Viedni a v Barcelone o dvetisíc eur vyššie, no v slnečnej prímorskej Valencii nižie ako v Košiciach. Lenže priemerný plat v Nemecku je 4 000 eur a v Rakúsku 3 800 eur. Je to normálne?
A to na jedného obyvateľa pripadá na Slovensku 1,2 izby, priemer EÚ je 1,7 izby a v Luxembursku sú to viac ako dve izby. Na druhej strane je pravda, že byty v západných metropolách majú oveľa menšiu výmeru, sú stiesnené – lenže tento trend už prišiel aj na Slovensko… Logicky potom v jednej domácnosti žije viac ľudí ako v západoeurópskych krajinách. My sme sa neprispôsobili trendu, keď čoraz viac ľudí žije samostatne alebo iba vo dvojici. Aj preto je štvorcový meter v jednoizbových bytoch značne drahší ako v trojizbových.
Politici na blahobyt strednej triedy „kašlú“. No ignorancia je voda na mlyn populistom. Tí žiadne riešenia neponúkajú, len celú situáciu zneužívajú.
Ani na Západe nie je situácia ružová – ceny bývania rastú tiež ako huby po daždi, len tam ľudia viac zarábajú. A majú aj jednu výhodu. Ak sa nechcú na celý život zaťažiť hypotékou, môžu zvoliť prenájom. Na Slovensku? Trh s nájomnými bytmi je veľmi obmedzený. V Bratislave nájomné za jednoizbový byt vyjde na 660 eur a za trojizbový až na 1 300 eur. V ostatných regiónoch je situácia priaznivejšia. No ako sa môže človek sťahovať za prácou, keď v niektorých regiónoch sú ceny bytov polovičné ako v Bratislave? Byt za byt sa nedá vymeniť. Na to naši kompetentní nemyslia.
Na Západe sa hnevajúcich sa občanov zastávajú niektoré politické strany. A snažia sa veci riešiť. Že majú veľa nepriateľov a hádžu sa im polená pod nohy, netreba pripomínať. Ide o peniaze. Byty stavajú nadnárodné korporácie, zväčša výhodné luxusné, kšeftujú s nimi, predávajú záujemcom z celého sveta. Pre nich je byt investícia – ako obrazy, cenné papiere, kryptomeny alebo zlato. Lenže na rozdiel od Bratislavy sa v ich metropolách viac stavia. U nás dopyt desiatky rokov značne prevyšuje ponuku. A naši developeri dobre vedia, že stavať sa musí s „mierou“, aby veľká ponuka bytov neohrozila ich cenu, zisky. V roku 2024 sa postavilo cca 17,5 tisíca bytov. Najhorší výsledok od roku 2017.
Lenže byt a dom nie je len tovar, ale je aj sociálnou otázkou: strecha nad hlavou je ľudským právom. Idyla z druhej polovice 20. storočia sa skončila. Argumentovať trhom či veľkým dopytom neobstojí. Treba zvýšiť ponuku, lenže developeri to sami od seba neurobia. Hoci ohlasujú rôzne projekty, výstavba trvá dlhšie ako za socializmu. Zasiahnuť by mal štát. Buď začne štát sám stavať byty (samosprávy nemajú kapacitu), alebo sa súkromníkom ponúknu také výhody, že „pohnú zadkom“.
Politici na blahobyt strednej triedy „kašlú“. No ignorancia je voda na mlyn populistom. Tí žiadne riešenia neponúkajú, len celú situáciu zneužívajú. Aj takému Putinovi sa dobre rozkladá západná spoločnosť, keď ľudia sú zo sociálnej situácie frustrovaní a hľadajú kdekoľvek ventil, ktorým by vypustili všetok hnev. Kde je vôľa, tam je cesta.