Lebo práve neustále handrkovanie sa, kto čo v minulosti urobil, kto ako prvý rozvášnil davy, priniesol do politiky nespútané emócie, osobné útoky, kto viac môže za to, že Slovensko zaostáva a ekonomicky a sociálne nenapreduje, ako by malo, upadá, či bola skôr sliepka, alebo vajce, nikam nevedie. Iba znovu a znovu roztáča kolotoč nových vášní, obvinení a nikam nevedúcich škriepok. A to by sa malo skončiť. Lebo ak nebudeme ťahať za jeden povraz a pozerať sa do budúcnosti, Slovensko nebude napredovať a naďalej sa bude topiť v bahne, až sa raz utopí.
Niežeby sme nemali žiadne vízie, prezident pripomenul, že existuje 150 vízií, koncepcií a stratégií, ktoré však nie sú prepojené, nikto nekontroluje ich plnenie, ignorujú sa. V štátnej správe, v politike, vo vláde dominuje tzv. rezortizmus – každý je pánom na svojom piesočku, chráni si svoje políčko za dobre stráženou ohradou. A to nemáme na mysli súčasných ministrov, ale ide o dlhotrvajúci všeobecný jav.
Rezignácia na víziu, manažovanie aktuálnych problémov či skôr hasenie požiarov, nepozeranie sa dopredu, to nie je problém tejto vlády, ani minulej, ani predminulej – tento stav trvá od vstupu do EÚ v roku 2004. Odvtedy sa domnievame, že je „vymaľované“ a už len vstupom do klubu vyvolených bude Slovensko automaticky rozkvitať. Ako bolestne cítime v poslednom období, bola to ilúzia.
V čom sa prezident možno mýli? V tom, či naši politici dokážu ponúknuť Slovensku budúcnosť, pozerať sa vpred, nie sa iba vŕtať v minulosti, denne prichádzať s novými invektívami.
Ak nemáme žiadny kurz, posúvame sa dopredu naverímboha a iba sa vŕtame v minulosti – to sa nikdy, ani v osobných životoch, nekončí dobre. To je možno najvážnejší problém našej spoločnosti. Pretože nielenže ekonomicky upadáme, ale kvôli rôznym názorom, politike sa rozdeľujú rodiny, z priateľov sa stávajú nepriatelia. A preto treba obrátiť list, urobiť hrubú čiaru za minulosťou. To je posolstvo prezidenta.
Pellegrini sa nevyhol čoraz častejšej spomienkovej nostalgii, ktorá nemusí byť až taká neobjektívna. Starší ľudia sa môžu právom pýtať, čo sa vybudovalo za posledných 35 rokov a čo do roku 1989, keď sme mali oveľa menšie zdroje. Zamyslime sa.
V prejave padli i kritické poznámky na jednu i druhú stranu. Peter Pellegrini nedokáže pochopiť, ako jedna tretina občanov – ktorá sa neraz hrdo hlási k opozícii a má plné ústa demokracie a slušnosti – neverí, že pred rokom sa stal atentát na premiéra Roberta Fica. O to viac mu to nejde do hlavy, lebo stál pri jeho lôžku. Prečo nám nenávisť až do tejto miery zahmlieva videnie?
No pokáral aj druhú stranu, keď koalícii pripomenul, že politika na štyri svetové strany nemôže znamenať, že sa budeme odkláňať od našich prirodzených spojencov v EÚ, na Západe, pretože sme až na 80 % ekonomicky prepojení – a, samozrejme, i ľudsky. Náznaky odklonu logicky vystrašia veľkú časť spoločnosti a „štartujú“ emócie.
A v čom sa teda prezident možno zásadne mýli? No predsa v tom, či naši politici dokážu ponúknuť Slovensku budúcnosť, pozerať sa vpred, spolupracovať v prospech nás všetkých, nie sa iba vŕtať v minulosti, denne prichádzať s novými osobnými invektívami, vyžívať sa v osočovaní. Politikom, ktorí nemajú žiadny plán, ani nič iné neostáva. Lenže nenesieme vinu za tento tristný stav všetci spolu, keď im hádžeme vo voľbách svoj hlas a denne ich „hltáme“ na sociálnych sieťach? Zamyslime sa.