Spomeňme si len, ako chceli s poberateľmi dávok v hmotnej núdzi urobiť kedysi poriadky v SaS – v čase, keď boli pri moci za vlády Ivety Radičovej. Plánovali zaviesť akési e-karty, účty, na ktoré by dávky chodili, pričom na deň by mali poberatelia tri eurá. Pripomeňme len, že dávka v hmotnej núdzi bola vtedy 60 eur na mesiac, takže, ako vraví klasik, „to mi nejako nevychádza“.
Dnes tu však máme ľavicovú vládu a ľavicového ministra práce a sociálnych vecí. Hoci zákon, ktorý bol teraz z jeho iniciatívy prijatý, nie je podľa neho namierený proti Rómom (oficiálne ani nemôže byť), postihne najmä rómske komunity. To si vie spočítať každý, kto vie, z akého prostredia pochádzajú dlhodobo nezamestnaní ľudia. Ale to nie je dôležité, hoci si to takto ľudia „preložia“ a budú zákon vnímať ako ten, čo má zatočiť s „lenivými Rómami“. Platí však, že či Rómovia, alebo Nerómovia, pôjde o tých najchudobnejších.
Minister tvrdí, že na zákone nie je nič zlé, chce len, aby sa ľudia naučili pracovať, získali pracovné návyky a zlepšili aj svoju sociálnu situáciu, keďže mzda je viac ako dávka. Potiaľ by to aj bolo v poriadku. Ponúkajú sa tu však viaceré úvahy, ktoré zámer rezortu problematizujú. Hneď na začiatku: dávka je od slova „dávať“. Je to niečo, čo spoločnosť „dáva“, dáva ju tým, ktorí nie sú schopní pracovať alebo nemajú prácu.
Navyše názov tejto dávky znie „dávka v hmotnej núdzi“ – je to teda niečo, čo dáva spoločnosť tým, čo sú v núdzi, dáva im to zo solidarity s nimi – preto, že ústava chráni právo na život. A či sa to niekomu páči, alebo nie, majú ho aj nevzdelaní, aj chudobní, aj chorí, aj zdravotne postihnutí, aj ženy na materskej dovolenke, majú ho ľudia postihnutí generačnou chudobu, majú ho aj Rómovia.
Ak sú to práve, alebo väčšinou, Rómovia, ktorí nemajú dostatočné vzdelanie, pracovné návyky a ktorí trpia hmotnou núdzou, spoločnosť niečo robí zle a mala by naprávať príčinu. Nie prísť s trestom a odoberať dávky, teda inými slovami, sociálnu pomoc – lebo minister, a to on iste vie, je aj ministrom sociálnych vecí.
Ďalší problém, ktorý sa črtá s nanucovaním práce tým najslabším, súvisí s trhom práce. Ak sa ľudia, ktorí sú nezamestnaní, doteraz v žiadnom zamestnaní neuplatnili, ako to, že sa uplatnia teraz? Ak doteraz pre nich práca nebola, zrazu bude?
Minister na všetku kritiku, že ide o diskriminačný zákon a podobne, odpovedá, že to chcú skúsiť. Vraj aj keby naučili pracovať len jedného alebo troch ľudí, má to zmysel. Vedie ho presvedčenie, že štát nesmie podporovať lenivosť. Lenivosť nie je pekná vlastnosť, ale výchovu má pod palcom ministerstvo školstva, ak už by to mala byť starosť štátu, či je niekto lenivý, alebo pracovitý.
Môžeme to však aj otočiť: ak by štát vytváral pre zamestnávateľov také podmienky, že by tí mali motiváciu poskytovať dostatočné mzdy, nezamestnaní by boli sami motivovaní zamestnať sa a nepoberať dávky. Ak príde do hry argument, že poberatelia dávok okrádajú štát o peniaze, v rozpočte ide o pomerne zanedbateľnú sumu. Mimochodom, dávka v hmotnej núdzi je dnes 86 eur 50 centov na mesiac – sociológovia dlhodobo upozorňujú, že aj v porovnaní s inými krajinami je veľmi nízka. Naozaj to nie je suma, ktorú by bolo treba niekomu závidieť.
Tomáš tvrdí, že na všetko pamätali a ľudia sa nemusia báť. Štát bude napríklad akceptovať, ak niekto odmietne pracovnú ponuku, lebo mu v tom bude brániť aj sociálna situácia rodiny – ak napríklad žena nemôže odísť do práce, pretože by nemal kto zabezpečovať chod rodiny. Na to všetko vraj zákon pamätá. Dnes máme okolo 123 000 poberateľov dávky v hmotnej núdzi.
Ministerstvo vygenerovalo približne 50 000 ľudí, ktorí by ešte mohli pracovať, pretože im v tom vraj nič nebráni. Podľa ministra každý jeden človek, ktorý začne pracovať, je malým víťazstvom, pretože pomôže sám sebe, svojej rodine, ale aj štátu. „Prečo to neskúsiť?“ pýta sa. Máme najnižšiu mieru nezamestnanosti v histórii, nepracuje u nás 140 000 ľudí. A máme 100 000 voľných pracovných miest, pričom tu pracuje viac ako 100 000 cudzincov.
Tomáš chce pritiahnuť do práce viac Slovákov. Aj na pracovnom trhu však platí, že nie je „kus ako kus“. Aj pracovná sila má svoje špecifiká. Nielenže je niektorá lenivá, ale niektorej chýba aj vzdelanie, skúsenosť, a hlavne motivácia.