Treba povedať, že hoci sa žiaden humanista a civilizovaný Európan nemôže s ruskou agresiou na Ukrajine stotožniť – naopak, mal by ju jasne odsúdiť – s posudzovaním vyjadrení, akých sa dopustil Harabin, je to ťažké. Ak by mali súdy pozatvárať všetkých, čo ruskú agresiu schvaľujú, boli by na Slovensku asi plné väznice.
Jedna vec je, že Harabinove reči môže jasne odsúdiť politik alebo občan, ale sudca si musí dávať pozor, aby obžalovanému neuprel právo na slobodu slova či názoru. A tej sa Harabinovi dostáva vo vrchovatej miere.
No sudca argumentoval vskutku „sofistikovane“. Podľa neho je potrebné najskôr vedieť, či schvaľovaný skutok predstavuje trestný čin. Dotknuté strany konfliktu na Ukrajine neboli v čase skutku signatármi Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu a súd vraj nie je spôsobilý riešiť predbežnú otázku o tom, či sa dotknutý štát dopustil aktu agresie. Keby sudca argumentoval právom na slobodu slova, bolo by to pochopiteľné.
Ale vyhovárať sa na to, že vlastne nevieme, či na Ukrajine išlo o akt agresie, to je také… – harabinovské. Veď to aj Harabina potešilo. Podľa neho je dobré, že „nastúpilo právo a spravodlivosť“. Pochválil, že „predsa len sú v justičnom systéme najmä zo staršej generácie ľudia, ktorí dodržiavajú právo a ústavu“.
Rozhodnutie súdu však zatiaľ nie je právoplatné a prokurátor sa chce odvolať. Harabin nech si tára, čo chce, ale sudca mu nemá dávať za pravdu. O tom, že agresorom je Rusko a nie Ukrajina, pochybujú hádam už iba v Rusku.