Poďme po poriadku. Musí prezident vyhlásiť každé referendum, keď mu na stôl doputujú petičné hárky s dostatočným počtom podpisov? Táto otázka trápila verejnosť v minulých rokoch, keď sa prezidentka Zuzana Čaputová najprv obrátila na Ústavný súd a potom referendum o predčasných voľbách nevyhlásila (nakoniec sa konalo). Líder opozície Pellegrini, predseda Hlasu, ju za to veľmi kritizoval. Keď si po nej sadol na prezidentskú stoličku, prevzal aj jej móresy.
Nejde však len o súlad s ústavou, ale aj so zákonmi, i o celkovú logiku. Čo keď referendum dopadne pre iniciátorov kladne, ale v praxi sa stane nevykonateľným? Takto znela navrhovaná referendová otázka: „Súhlasíte s tým, aby SR neuplatňovala sankcie voči Ruskej federácii, ktoré škodia slovenským občanom, živnostníkom a aj podnikateľom?“ Prezident, prípadne jeho právny tím, má pravdu – kto a čo sa bude riešiť? Rozmenené na drobné: Slovenská republika znamená vládne inštitúcie? Ruská federácia zasa občanov, vládne orgány či firmy? Lebo jednotlivé balíky sankcií majú široký záber. A ako sa bude stanovovať a vyhodnocovať škoda podnikateľom či občanom? Akú veľkú skupinu by mala postihnúť? A čo keď iná časť zarobí?
To vôbec neznamená, že niektoré protiruské sankcie majú reálne neblahý vplyv na slovenskú ekonomiku, oveľa väčší ako na ostatné štáty EÚ. Je psou povinnosťou vlády brániť naše ekonomické záujmy. Lenže to sa dá iba šikovnou diplomaciou vo vnútri únie – nielen priamo v Bruseli, ale v zákulisí, najmä u veľkých hráčov – v Nemecku, Francúzsku, Španielsku či v Taliansku. Lenže možno práve tu naša diplomacia zlyháva. Preto sa nečudujme, že kolujú špekulácie o tom, že na čelo diplomacie by sa mal vrátiť ostrieľaný a v Európe veľmi rešpektovaný diplomat Miroslav Lajčák.
Vlastne aj predseda vlády a minister Blanár môžu zahlasovať po svojom a NR SR nemá na nich žiadne páky. Alebo len nehlasovať, teda neblokovať sankcie. Je to však varovanie pre opozičníkov. Konečne azda pochopili, že zatiaľ nie sú majstri svojho remesla.
Lenže všetky diskusie ohľadne referenda iniciované Slovenským hnutím obrody a podporované SNS sa stali naraz vo štvrtok zbytočnými. Poslanci zaviazali vládu, aby v EÚ nepodporila nové sankcie voči Rusku. Andrej Danko držiaci zástavu za zrušenie sankcií, onemel od úžasu. „Božie cesty sú niekedy nevyspytateľné,“ reagoval naplnený pocitom šťastia.
Stačilo pritom iba 51 poslancov. Svorne za hlasovali poslanci SNS, v Smere mali voľnú ruku, v Hlase sa zdržali. No 51 je stále málo, ak sa hlasovania nezúčastní aspoň 76 poslancov. No „helfla“ opozícia, dodala potrebný jeden hlas, konkrétne bývalá predsedníčka klubu KDH Martina Bajo Holečková, teraz žiariaca v drese SaS. Dušuje sa, že kartu vytiahla, ale zariadenie ju zaregistrovalo ako prítomnú.
Chybička sa „vloudila“. No maslo na hlave majú všetci opozičníci. Rozhodli sa vytiahnuť karty na poslednú chvíľu, aby sa hlasovania nezúčastnilo 76 poslancov, ale… Keby sa hlasovania zúčastnili všetci, ako im kážu pracovné povinnosti (trochu cudzí pojem pre nich) a dobré mravy, tak by tento nezmysel jednoducho neprešiel.
Lenže nejde predsa len o búrku v pohári vody? Čo sa stane, keď premiér či minister zahraničných vecí Národnú radu neposlúchnu? Neporušia žiadny zákon, uznesenie NR SR ním totiž nie je. A čo keď sa na bruselský summit vyberie prezident namiesto premiéra a zahlasuje po svojom? Vlastne aj predseda vlády a minister Blanár môžu zahlasovať po svojom a NR SR nemá na nich žiadne páky. Alebo len nehlasovať, teda neblokovať sankcie. Je to však varovanie pre opozičníkov. Konečne azda pochopili, že zatiaľ nie sú majstri svojho remesla.