Dospela k tomu Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. V ďalších rokoch bude však potrebné prijať nové opatrenia – na ušetrenie 800 miliónov eur a potom dve miliardy eur. No ani to nemusí znamenať, že dlh neporastie.
Ľudia už prvé škrty cítia, konsolidačný balík začal platiť minulý rok. V rámci neho sa napríklad zaviedol „vynovený“ bankový odvod a navýšili sa zdravotné odvody. No ďalšie šetrenia v roku 2026 budú nevyhnutné, ak nechceme, aby rozpočtový deficit ďalej stúpal.
Dokáže táto vláda zastaviť zadlžovanie? Rozpočtový deficit by bolo potrebné dostať výrazne pod tri percentá HDP. Tri percentá mali byť dosiahnuteľné koncom roka 2027, no vláda už teraz vidí, že to nepôjde a bude na to potrebovať o rok viac. Je to pochopiteľné, aj bežná domácnosť má skúsenosť s tým, že ak bojuje so zadlženosťou, nie je jednoduché sa zo špirály dlhov vymaniť.
Jedna vec je plán, druhá každodenná realita, keď sa vynárajú nové a nové neplánované výdavky, veci sú drahšie, než sa plánovalo.
Dlh teda stúpa ďalej. Ak by štát proti tomu nič nerobil, dlh by stúpol z 59,3 percenta HDP v roku 2024 na 68,9 percenta HDP koncom roka 2028. Vláda musí priniesť ďalšie škrty a opäť zvýšiť dane, aby dlh rástol pomalšie.
Hospodárenie štátu by mali strážiť tzv. výdavkové limity, v ktorých je však bordel. Výdavkové limity sú inštitút, ktorý slúži presne na to, aby vlády nemíňali viac, ako majú. Sú to akési červené čiary, ktoré by vláda nemala v míňaní prekročiť.
Stanovujú maximálnu sumu, ktorú je možné za rok minúť. Napríklad výdavky by sa nemali zvýšiť ani v prípade, že štát bude mať vyššie daňové príjmy, ako predpokladal. Ak teda štát vyberie na daniach viac peňazí, mal by ich použiť na ozdravenie verejných financií, nie rozdávať v podobe dávok.
Každá vláda vždy tvrdí, že nás zadlžila tá predchádzajúca. Občanov to však už prestáva baviť. Chcú výsledky. Veď odkedy bol ministrom financií Václav Klaus, si len uťahujú opasky.