Od Parížskej klimatickej dohody o obmedzení globálneho otepľovania v roku 2015 je to vo Francúzsku určite najúspešnejšia udalosť – podarilo sa zhromaždiť zástupcov okolo 50 štátov. Zatiaľ ale nič nenasvedčuje tomu, že sa oslava víťazstva nekoná skôr, než by nejaké víťazstvo bolo dosiahnuté.
Závratne stúpajúce množstvo plastového odpadu, od najväčšieho až po mikročastice, už od začiatku doby plastovej po 2. svetovej vojne devastuje prírodné prostredie a špecificky oceány. Devastačné však nie sú len plasty. Je to celý západný prístup k prírodným zdrojom, považujúci ťažbu, lov, pestovanie plodín i chov zvierat za priemysel, presadzujúci všetko masovo, čo najlacnejšie a čo najdostupnejšie za predpokladu čím nižšej kvality, zvyšovania ziskov a čoraz väčších dosahov na ekosystémy. O tom, ako to rozkladá v jednotlivých spoločnostiach systémy sociálne, nateraz pomlčíme.
Tradičné rybárske komunity na pobrežiach všetkých kontinentov by vedeli rozprávať, ako ich povolanie zaniká najmä pre veľkoplošný rybolov vlečnými sieťami, ktorých zvyšky zahlušia ešte aj tie živočíchy, čo nestačia uloviť. Nie je to činnosť vždy spojená s nelegálnym pirátstvom; je to jedna z podôb typickej produktivistickej ekonomiky hrnúcej sa za „štandardom lacného luxusu“.
Macron príhodne využil situáciu na ďalšiu silnú rečnícku formuláciu: Nemali by sme sa pretekať vo výskume Marsu, keď dostatočne nepoznáme ani nášho najlepšieho priateľa – oceán. Dokonca sa dotkol aj samotného jadra problému – hlbiny oceánov ani Grónsko vraj nie sú „na predaj“.
V dobe, keď sa Donald Trump chvastá neakceptovaním záverov Parížskeho summitu, rád by nakupoval hviezdy a planéty ako popcorn a oceány drancoval ako eldorádo, to pôsobí ako zmena paradigmy. Ako však zdanie zmeniť na realitu, keď celý moderný svet žije v systéme, kde je na predaj úplne všetko?