Prečo poslednú? Jeho krehkej vláde, ktorá je závislá od extrémnej pravice, hrozí rozpad, v Knesete už sa rokovalo o predčasných voľbách. Samotný šéf strany Likud má toho na rováši veľa: čelí viacerým súdnym procesom, objektívne vyšetrenie zlyhania mocenských zložiek pri brutálnom teroristickom útoku Hamasu v októbri 2023 je otázkou času, ako aj postupu v Gaze, ktorý rozdeľuje spoločnosť. V otázke Palestíny neponúka žiadne riešenia, len stále gúľa problém pred sebou.
Navyše Donald Trump mal podpísať jadrovú zmluvu s Iránom a stať sa tak veľkým mierotvorcom – po tomto kroku by akékoľvek napadnutie Iránu bolo vylúčené. Casus belli bola správa Medzinárodnej agentúry pre jadrovú energiu, ktorá po 20 rokoch konštatovala porušenie iránskych záväzkov. Dlho pripravovaná akcia sa mohla začať.
Zo začiatku Izrael opakoval úspešnú stratégiu proti Hizballáhu: zlikvidoval lídrov iránskej armády, tajnej služby a jadrových vedcov. A mohol zabiť aj duchovného vodcu Alího Chameneího – to však Netanjahuovi zarazil Trump. Išlo by o prekročenie všetkých červených čiar. Prvé útoky ukázali, ako výborne boli Izraelčania pripravení, koľko trójskych koňov mali v Iráne, ako ľahko sa infiltrovali do spoločnosti, ktorej drvivá väčšina má režimu „po krk“. Lenže Iránci nie sú až takí zaostalí hlupáci, ako sú na Západe neraz prezentovaní. Postupne odhaľujú špiónov a ich sofistikované útoky balistickými raketami robia Izraelu značné škody. Bez pomoci protivzdušnej obrany USA by bol Tel Aviv na tom oveľa horšie.
Netanjahu už neraz rozohral hru, ktorej dôsledky nevie predvídať, a preto aj konflikt s Iránom sa môže skončiť akokoľvek – aj paradoxmi.
Boje sa ešte nekončia. Izrael má pravdepodobne v talóne tiež sofistikovanejšie kroky. Môže bombardovať energetickú infraštruktúru. Lenže čo potom? Aký má byť výsledok? Zastavenie jadrového programu? Ten sa časom obnoví. A otázka je, prečo by Irán nemohol mať jadrové elektrárne. No keby chcel a netúžil po atómových bombách, tak už by ich dávno mal.
Hrozí zvrhnutie režimu? Hoci prevažná časť Iráncov by tak ešte pred niekoľkými dňami urobila okamžite, situácia sa zmenila. Bombardovanie krajiny, obete, zničené domovy, ľudské tragédie stmeľujú národ. Pravdepodobne sa zopakuje rovnaký efekt ako po roku 1979. Vtedy ajatolláh Chomejní ukradol povstanie ľudu proti Šáhovi Pahlavímu, no národ nespojil on, ale až vojna s Irakom. Odvtedy je Izrael nepriateľom číslo jeden, propaganda šíri proti nemu nenávisť – v tom majú Izraelčania pravdu. Lenže ani ich propaganda nezaostáva. Vonkajší nepriateľ vždy národ stmeľuje (treba si ho „pestovať“).
Hoci syn zvrhnutého Šáha Pahlavího vystupuje v západných médiách, v Iráne neexistuje opozícia ako v Československu v roku 1989 alebo ako ozbrojená opozícia v Sýrii, ktorá by mohla prevziať moc. Preto nemôžeme očakávať zmenu. No ktovie.
V celom regióne, ktorý v posledných dekádach zažil značný rozkvet, si nikto nepraje vojnu, hoci arabským krajinám Irán ani Izrael „nevoňajú“. Tlaky na čo najskoršie skončenie vojny budú silnieť. Do hry vstúpil i Vladimir Putin, ktorý sa bez akýchkoľvek morálnych zábran ponúkol do roly mediátora (iránske rakety a drony mu chýbajú a k Izraelu ma tiež blízko). Bude to nakoniec on, kto sa zaslúži o skončenie konfliktu? Bol by to veľký paradox.
No Netanjahu už neraz rozohral hru, ktorej dôsledky nevie predvídať, a preto aj konflikt s Iránom sa môže skončiť akokoľvek – aj paradoxmi.