Vie bežný občan, koľkokrát sa menila ústava od vzniku Slovenskej republiky v roku 1993? Takmer 200-krát. Ak zo začiatku novelizácie dávali zmysel, pretože ústava vznikala v akademickom prostredí, z teórie, nie z praxe, postupné dospievanie republiky si žiadalo vycibrenia. No za prvých desať rokov padlo iba 16 návrhov na zmenu. Následný vstup do EÚ si logicky vyžiadal nutné novelizácie.
Je však absolútne nepochopiteľné, prečo za posledných desať rokov ju poslanci chceli meniť viac ako 100-krát. A koľkokrát uspeli? Za celý čas iba niečo vyše 20-krát. Nemajú ústavu za zdrap papiera?
Aj tentoraz ide čisto o vyrábanie umelej agendy, pripísanie si politických bodov v neľútostnom súboji každej strany s každou a o populistické nadbiehanie vlastným voličom – ktorí o týždeň na neúspešný pokus zabudnú ako na včerajší obed. Nič na tom nemení fakt, že o kultúrno-etických otázkach sa u nás i vo svete čoraz intenzívnejšie diskutuje. A je nepochybne pravdou, že prílišná liberalizácia mnohým konzervatívnejším občanom prekáža, sú zmätení, cítia sa ohrození, obávajú sa vývoja, výchovy svojich detí (forsírovaním ideovej agendy štátu), snažia sa zachovať status quo. Výsledky prieskumu o podpore navrhovaných kultúrno-etických zmien jasne hovoria, že ľudia by ich v ústave privítali.
Pri súčasných počtoch bude každú vládnu moc vždy lákať zlanárenie jednej opozičnej strany na úpravu ústavy podľa vlastného gusta: niečo za niečo.
Lenže je o tom súčasná zmena ústavy? A je založená na celospoločenskej debate či na dlhšie ustálenom konsenze, alebo je opäť šitá horúcou ihlou, len aby politické vody nezostali pokojné?
Je pravdou, že politici i voliči KDH (KÚ) navrhnuté zmeny požadujú dlhšie a sú súčasťou ich hodnotového vybavenia, presvedčenia i politickej agendy. Preto ich netreba urážať, že sa spájajú s „diablom“, teda so Smerom, ako to robia ich kolegovia z opozície. Je jasné, že kresťanským konzervatívcom liberáli, nech budú s nimi v akejkoľvek koalícii, nikdy nedajú takú ponuku, akú teraz dostali od Smeru. Naopak, budú presadzovať v kultúrno-etických záležitostiach agendu, ktorá pôjde KDH proti srsti.
Nejde ani iba o často omieľané rozdelenie jednoty opozície starým harcovníkom Robertom Ficom. Nesnaží sa krátkodobo upútať pozornosť, vysiela jasné posolstvo, že politická scéna má viac deliacich čiar, nielen medzi súčasnou koalíciou a opozíciou. Hoci to opozičným priaznivcom nebude po chuti, ale mali by sme predefinovať delenie zúžené iba na súčasné dva tábory, lebo spoločnosť i politika sa dostávajú do slepej uličky, do pasce.
Či zmena ústavy prejde, neprejde, či v septembri, alebo neskôr, či nikdy, je nateraz jedno. Podstatná pre budúcnosť Slovenska je úplne iná novelizácia ústavy: zvýšenie kvóra na zmenu základného zákona z 90 na 100 poslancov (dve tretiny), po čom už dlhšie volajú experti. Inak si poslanci budú naďalej robiť z ústavy trhací kalendár – ako nikde inde vo vyspelom svete.
Pri súčasných počtoch bude každú vládnu moc vždy lákať zlanárenie jednej opozičnej strany na úpravu ústavy podľa vlastného gusta: niečo za niečo. Čo je politikom prednejšie základný zákon, alebo politické kšefty?