Do morbídnej „videohry“ rozpútanej medzinárodne stíhaným Benjaminom Netanjahuom sa po počiatočnom inscenovanom okúňaní rozhodol zapojiť pacifikátor Donald Trump. Čuduj sa svete, Irán na prevenciu „nevyprovokovane“ reagoval! No kto by toto bol býval čakal…
Pod šlágrom „Irán nesmie vyvinúť jadrovú zbraň“ zaútočili USA na tri zariadenia na obohacovanie uránu a Irán varoval pred „trvalými následkami“. Svojským spôsobom sa situáciu usiluje zachrániť britský premiér Keir Starmer a vyzýva Irán na návrat k rokovaciemu stolu, aby dosiahol „diplomatické riešenie“ krízy. Načo, keď podľa jeho názoru práve zásah USA môže nebezpečenstvo iránskeho jadrového programu „zmierniť“? Že by ho nezmiernil? A pokiaľ ide o „preventívne zásahy“, spomína si niekto, že by Západ po ruskom útoku na Ukrajinu vyzýval Volodymyra Zelenského na návrat k diplomatickému riešeniu situácie?
Isteže nie. Právo intervencie bez ohľadu na dôvody, bez ohľadu na dôsledky, bez ohľadu na diplomaciu a bez ohľadu na ľudské životy je totiž výsostným právom tej sféry, ktorú Immanuel Wallerstein nazval „paneurópskym svetom“ a ktorá je militantným pokračovaním operácií „ťahu na Východ“, ako bola „Trvalá sloboda“ pred vyše 20 rokmi, majúcich korene vo vražednom britskom imperializme 19. storočia.
Samotný pojem „právo intervenovať“ (le droit d'ingérence) vymyslel po útokoch na Afganistan a Irak „jediný priaznivec Georgea Busha vo Francúzsku“ Bernard Kouchner, špecialista na „humanitárne“ aspekty veľmocami hlásaného vraždenia. Len blázon môže reálne veriť, že nebezpečenstvo – akokoľvek by bolo reálne – sa môže znížiť, ak budeme považovať jednu intervenciu za absolútne brutálnu a ďalšiu za ochranu mieru.
Čerešničkou na torte je už len to, že ak kedysi na útoky na Blízky východ USA nepotrebovali OSN, Trump nepotrebuje ani svoj vlastný Kongres.