Spojenie konfliktov na Blízkom a Strednom východe s vojnou na Ukrajine a s pripočítaním eskalácie napätia okolo Taiwanu, kde Čína nebude chcieť premeškať správny moment na obsadenie ostrova, nehovoriac o napätí v Kašmíre medzi dvomi jadrovými veľmocami – Pakistanom a Indiou – napovedajú, že svet šliape po mínovom poli.
Dejiny nás učia, že pribúdanie ohníkov môže viesť k nespútanému požiaru, ale aj nemusí – rozhorí sa len lokalizovaný oheň. Kľúč v rukách má Irán. Veľmi veľa bude závisieť od toho, aké ďalšie kroky podnikne režim v Teheráne. Presnejšie povedané, čoho je oslabený režim schopný.
Myslieť si, že bombardovaním lietadlami B-2 Spirit či strelami Tomahawk, alebo izraelskými zásahmi na kardinálne miesta vojenskej infraštruktúry sa niečo končí, by bolo chybou. My vôbec nevieme, do akej miery bol vlastne narušený jadrový program Teheránu a v akom stave sa nachádza Irán. Od internetu je odpojený, prichádzajúce správy sú rôznorodé. Pád teokratického režimu by bol ideálnym riešením. Pod fasádou režimu prekvitá vzdorná slobodná spoločnosť, ktorá pripomína stav v Československu v druhej polovici 80. rokov.
Či už režim padne, alebo nie, pochovanie sebazničujúcej politiky by krajinu oslobodilo a Irán by sa mohol stať ťahúňom v celom regióne. Hranica medzi vojnou a mierom je vždy veľmi tenká.
Má to dva háčiky. Oproti situácii v strednej Európe v Iráne neexistuje jasné centrum opozície (ani líder), ktoré by mohlo prevziať moc. Časť je pozatváraná (na väznicu s politickými väzňami mierili v pondelok ráno izraelské rakety), časť žije v emigrácii. Západ forsíruje syna posledného šacha Rezú Pahlavího. Akú má však podporu vo vnútri Iránu? Druhý problém spočíva v tom, že množstvo mŕtvych, zranených, civilistov i detí, ako aj zničené domovy sa stali logickým tmelom naprieč celou spoločnosťou. Nad nenávisťou voči režimu prevládla nevraživosť voči Izraelu.
Teherán sa vyhráža útokmi na americké vojenské ciele v Iraku, ktoré ležia blízko iracko-iránskych hraníc, i na americké ciele po celom svete. Zablokovanie Hormuzského prielivu, čo by ochromilo obchod s ropou, už iránsky parlament schválil, čaká sa na „požehnanie“ duchovného vodcu Alího Chameneího. Lenže ak sa tak stane, proti Teheránu sa vzbúria arabské krajiny v Perzskom zálive, závislé od vývozu ropy.
Všetko to má jednu veľkú neznámu. Nikto presne nevie, v akom stave sú iránske ozbrojené sily. Americké bombardovanie i izraelské útoky ukazujú, že v Teheráne netušia, čo im lieta nad krajinou (ani behá v podobe špiónov), nieto aby sa dokázal brániť. Izrael postupne ničí odpaľovacie rampy rakiet, protivzdušnú obranu, sklady, základne – a vieme, že v Libanone bola táto stratégia vysoko účinná.
Aj preto Donald Trump a EÚ ponúkajú potápajúcemu sa režimu slamku v podobe rokovaní o jadrovom programe. Neverme bludom, že Iránu ide pri obohacovaní uránu o mierové využitie jadrovej energie. Keby chcel, tak za 25 rokov by s pomocou Ruska a Číny vystaval niekoľko atómových elektrární a nebudoval v podzemí tajné zariadenia. Stavil na severokórejskú kartu – jadrová bomba ako nástroj odstrašenia.
Výsledok tejto politiky? Iránska ekonomika krváca pod paľbou sankcií. Krajina plná múdrych a šikovných ľudí namiesto napredovania prešľapuje na jednom mieste. Či už režim padne, alebo nie, pochovanie sebazničujúcej politiky by krajinu oslobodilo a Irán by sa mohol stať ťahúňom v celom regióne. Hranica medzi vojnou a mierom je vždy veľmi tenká.