Je pozoruhodné, koľko razantných žien dokázala vízia budúcnosti v zdokonaľovaní vojenských techník dotiahnuť do politiky. Napríklad podľa Raquel Garbersovej z ministerstva obrany USA, musia spojenci obnoviť svoju schopnosť „vyhrať vojny“. Branka Marijanová, výskumníčka vojenskej a bezpečnostnej implikácie najnovších vojenských technológií, vidí nebezpečenstvo o . i. v tom, že do vojenskej domény začínajú prenikať hrozby, ktoré ju oslabujú.
Lenže mier pretláčaný zbrojením, obchodom so zbraňami a vytváraním falošnej rétoriky o záchrane sveta pred barbarmi je už veľmi dlho obohraná pesnička.
Zaujímavé je, že podľa Centra pre medzinárodné inovácie (CIGI) sa prakticky všetci opýtaní zhodli na tom, že „nepriateľské krajiny na čele s Čínou“ sa v mnohom infiltrovali medzi spojencov – a sebakriticky dodávajú, že to v skutočnosti umožnila doteraz jediná „správna“ vízia demokratického sveta, teda globalizácia. Jej „humanistickým omylom“ bola viera, že voľnou rukou trhu ekonomicky spojený svet bude pôsobiť zjednocujúco, a namiesto toho len umožnil nenapraviteľnému „zlu“ rozožierať severoatlantické vízie z vnútra. A taký to bol dobrý nápad!
Dá sa tomu však rozumieť aj ako opatrne konštruktívnej kritike: šokové terapie, obzvlášť v bývalom východnom bloku, a osobitne v Bulharsku, Rumunsku, Rusku a v neposlednom rade na Ukrajine, v realite viedli k exodu miliónov ľudí; pričom na katastrofický ekonomický a sociálny rozklad nikto nebol ochotný hľadať iné ako vojenské riešenie.
To nie je len prípad Ruska, ale aj prípad NATO, ktoré si teraz právom musí klásť otázku: Prečo nás celý svet tak nenávidí? Ako ho presvedčiť, že to my sme zárukou mieru? Alebo, ako ho presvedčiť, že jediným spôsobom je naučiť sa akceptovať náš poriadok?
Podľa posledných rozkolov s USA po nástupe Donalda Trumpa do funkcie nie je jasné, či rozhádaná aliancia dokáže prísť s programom, ktorý by skutočne dával zmysel jej existencii. Európski členovia sa síce tvária, že im nevyhovuje marketingovo chaotické postupovanie nového severoamerického tornáda, no s jeho absurdnými vyhláseniami sa v praxi – aspoň súdiac podľa politických naratívov – zhodujú.
Trump napríklad považuje ignorovanie vojenských zločinov a dvojakého metra v Gaze za „obrovský pokrok“, a v Holandsku zdôraznil aj to, že dočasné zapojenie sa USA do nevyprovokovanej izraelskej agresie na Irán bude mať na Blízkom východe blahodarné účinky.
Trump túži po tom, aby ho svet oslavoval. No, žiaľ, mnohí predstavitelia Západu vrátane NATO nahého cisára v ilúzii podlízavo podporujú – iste preto, že v zásade poukazuje na „našu“ vlastnú nahotu. Rád reční o mieri, ale spojencov NATO nabáda na zvyšovanie HDP na zbrojenie, nikdy by mu nenapadlo hovoriť o zmene ekonomického režimu alebo o rovnocennej diplomacii so svetom vzdorujúcim západným „hodnotám“.
Lenže mier pretláčaný zbrojením, obchodom so zbraňami a vytváraním falošnej rétoriky o záchrane sveta pred barbarmi je už veľmi dlho obohraná pesnička. Je čas prehodnotiť samotný kapitalizmus, ktorý má vojnu vo svojom stavebnom základe.