Zámer sa tým splnil. A to aj napriek tomu, že kabinet Benjamina Netanjahua sa vonkoncom netají zámerom okupované územia anektovať a zvyšky pôvodného obyvateľstva vyhnať, v prípade odporu zlikvidovať.
Hoci to medzinárodné právo od roku 1967 odsudzuje a sústavne opakuje, že stále prichádzajúci židovskí osadníci sú na území Západného brehu nelegálne, zoči-voči zakladaniu nových osád je nielen slepý, ale dodatočne legalizuje všetky, ktoré vznikli aj bez oficiálneho povolenia vlády.
V čase, keď je páchanie násilia a zločinov viditeľnejšie ako v ktorejkoľvek inej dobe a každý sa aj napriek cielenej propagande alebo zamlčiavaniu faktov zo strany médií dostane doslova k explicitnému materiálu, nikto nemôže povedať, že o tom nevie.
Videá, kde arogantní osadníci vypaľujú palestínske domy, buldozéry zrovnávajú so zemou školy a vraždy nahnevaných vzbúrencov vrátane detí sa natáčajú na mobilné telefóny, sú dobrou školou na to, aby sme pochopili, ako je možné, že ľudstvo nezabránilo strašným masovým zločinom ani vtedy, keď sa diali mimo ich zorného poľa a ich páchatelia sa bránili tým, že si len „vykonávali svoju povinnosť“.
O to nehoráznejšia a vulgárnejšia je preto bezmocnosť či priam nečinnosť medzinárodných inštitúcií a vlád, a o to hrozivejšia ľahostajnosť verejnosti voči tomu, kto má a kto už nemá nárok na „obranu“. Minimálne 940 zabitých obyvateľov Západného brehu nám do snov nevstupuje.
Ustavičné opakovanie sionistických hesiel o historickom práve (európskych aškenázskych) židov na krajinu predkov bez ohľadu na to, že sa toto „historické“ právo na základe etnickej logiky uplatňuje na území kontinuálne obývanom inými ľuďmi s rovnakým právom, je o. i. nastaveným zrkadlom pochybnej váhe Medzinárodného trestného súdu v Haagu. Tomu Netanjahu odkázal, že jeho rozhodnutia sú „falošné“. Niet pochýb, že s rovnakou ľahkosťou pristupuje aj k svojej pozícii stíhaného zločinca.
