Klásky však chodia žmoliť aj politici v Austrálii, dokonca ryžové. S farmármi sa radi stretávajú francúzski prezidenti a premiéri, najradšej počas veľkolepého parížskeho Agrosalónu, keď majú pohromade roľníkov zo všetkých departementov.
Stretnutia politických špičiek s roľníkmi nie sú nič nové. Ficov reštart len tak mimochodom zopakoval Eduard Heger. Aj Ľudovít Ódor, ktorý jazdil na kombajne na družstve v Špačinciach, a prezident Peter Pellegrini, síce nie ako hlava štátu, zasa skúšal traktor počas Celoslovenských dní poľa vo Dvoroch nad Žitavou.
Celé slovenské politické spektrum rado spektakulárne komunikuje s poľnohospodármi. Pri týchto stretnutiach vždy zaznejú slová o úcte k práci roľníka, o tom, že Slovensko potrebuje oživiť potravinovú sebestačnosť. Majú prečo, naša závislosť od dovozov potravín hrozivo narastá.
Minuloročná bilancia v obchode s agrokomoditami pokorila hranicu troch miliárd eur. To číslo v čase plnom neistôt, keď čelíme hrozivému suchu, ničivým búrkam, Trumpovej colnej vojne i dôsledkom pokračujúcej vojny na Ukrajine, neveští nič dobré. Nastavuje krivé zrkadlo dlhodobému politickému manažmentu slovenskej agrárnej politiky a výkonnosti agropotravinárstva.
Poľnohospodárstvu najviac chýba kooperácia, spájanie, združovanie síl, vytváranie spoločných odbytových združení, a to aj v obilí. Ak aj nejaké máme, sú stále malé. Na Ukrajine, ktorá straší celú Európu, sú totiž veľkofarmy s rozlohou v státisícoch hektárov.
Posledný žatevný výjazd sa odohral v premiérovom rodnom okrese Topoľčany na poliach PD Radošinka Veľké Ripňany. Topoľčanci majú prezývku žochári. Žoch je vrece a poľnohospodári žochárskeho okresu patria k najlepším pestovateľom obilnín na Slovensku, len pšenice dorobia 65-tisíc ton alebo 1,3 milióna žochov. Vtipne to prerátal na vrecia plné zrna šéf miestnej agrokomory Ľubor Paulen. Nevzišiel z družstiev, ktoré zostali kostrou topoľčianskeho poľnohospodárstva, je farmár. Dokáže však obe strany spájať.
To, čo slovenskému poľnohospodárstvu najviac chýba, je kooperácia, spájanie, združovanie síl, vytváranie spoločných odbytových združení, a to aj v obilí. Ak aj nejaké máme, sú stále malé. Na Ukrajine, ktorá straší celú Európu, sú totiž veľkofarmy s rozlohou v státisícoch hektárov.
Slovensko vie ponúknuť veľmi kvalitnú pšenicu – mäkkú i tvrdú, dokonca máme vyšľachtené odrody keksové a množstvo iných špecialít. Keď hovoríme o ceste zo slepej uličky, musíme naše potravinové programy dotiahnuť do konca, a to nepôjde bez združovania síl a prostriedkov. Neplatí to len o produkcii obilnín, ale aj iných produktov. Ak tento krok neurobíme my, urobí ho zahraničný kapitál.
PD Radošinka ukázalo aj spôsob, ako v 21. storočí rozvíjať chov hovädzieho dobytka. Veľké Ripňany ako celé Slovensko omína nechuť ľudí pracovať pri kravách. Všetci poznáme napomínanie rodičov, uč sa, inak skončíš pri kravách. V PD Radošinka nedoja kravy ľudia, ale roboty. Áno, bola to obrovská, 12-miliónová, investícia, ale inšpiruje, ako a kam investovať, aby sme mali vlastné čerstvé mlieko aj iné potraviny. Mimochodom, roboty musia obsluhovať vzdelaní ľudia.