Ešte predtým prebehla tradičná cyrilo-metodská púť v Nitre. Prezident Peter Pellegrini okrem toho, že na nej – a potom aj v prejave na Devíne – zmienil význam Cyrila a Metoda, a tiež dejín, ktoré by sme si mali s hrdosťou pripomínať, vyzdvihol budúcnosť. Má pravdu, z histórie nemožno žiť, aj obaja vierozvestcovia priniesli na Slovensko budúcnosť. V zásadných veciach by sme dnes mali ťahať za jeden povraz.
No pri spomienke na Cyrila a Metoda si nemožno nespomenúť na ďalšieho velikána – Svätopluka – na ktorého sme rovnako pyšní. Ako sa to medzi nimi skončilo, všetci dobre vieme. Následne sa Veľká Morava rozpadla. A nikdy sa už ako „štátny útvar“ neopakovala. Až v 20. storočí v podobe Československa. Aj to sa rozpadlo. Pražský emeritný arcibiskup a kardinál Dominik Duka akoby mal v Nitre vnuknutie a prosil o odpustenie za tých svojich krajanov, ktorí by stále radi Slovákov poučovali o slobode a demokracii. Nepotrebuje ani našich bratov za riekou Morava, vystačíme si sami.
Konečne dejstvo osláv na Devíne bolo skutočne zorganizované veľkolepo. Po úvodnom, veľmi prirodzenom príhovore prezidenta nasledoval trochu úradnícky prejav predsedu NR SR Richarda Rašiho. Pellegriniho myšlienku, že všetky štátne sviatky by sme si mali vážiť rovnako, neuprednostňovať jeden pred druhým, lebo ani bez jedného by Slovensko nebolo tým, čím je, by si mal každý vziať k srdcu.
V tom spočíva aj dilema, ako sa pozerať na politiku, ktorú razí premiér a ktorú opozícia. Ide o hrdosť, národné záujmy verzus poddajnosť a servilnosť, alebo tvrdohlavosť?
Na premiéra Fica sme si však museli počkať ešte 45 minút, Nasledovala premyslená dramatická pauza v podobe kultúrneho programu. Hoci predseda vlády začal zoširoka, štátnicky, postupne skĺzol do plytkých vôd každodennej politiky.
Ak hovoril o poddajnosti, servilnosti, podlamovaní kolien či nedostatku sebavedomia a hrdosti, ako príznačných vlastnostiach Slovákov, trafil klinec po hlavičke. Zabudol na jednu vlastnosť – tvrdohlavosť. Lebo tou sme boli v dejinách tiež známi. A bez nej – ako citoval premiér v prejave českého historika – by sa nestal ten zázrak, že Slováci ako národ bez kráľovstva či štátu prežili tisíc rokov.
A v tom spočíva aj dilema, ako sa pozerať na politiku, ktorú razí premiér a ktorú opozícia. Ide o hrdosť, národné záujmy verzus poddajnosť a servilnosť, alebo tvrdohlavosť? Nezabúdajme, že odkaz Cyrila a Metoda dlho neprežil, prišiel Svätopluk, na stáročia upadli do zabudnutia. A pri počúvaní Fica sa poslucháč musí pýtať, či je premiérovi bližší 5. júl, a teda pripomínanie si Cyrila a Metoda, alebo až 6. júl, Deň upálenia majstra Jana Husa.
Robert Fico akoby sa na európskej úrovni chcel čoraz viac pasovať do roly kritika pomerov v európskom establišmente – ako Jan Hus, či s nimi chcel bojovať ako Jan Žižka. Nemal by sa Robert Fico, a vlastne celý súčasný slovenský politický establišment, inšpirovať skôr ako národným a cirkevným posolstvom morálnym príkladom filozofa Konštantína, mnícha Metoda či náboženského mysliteľa Jana Husa?