A z rôznych zmätočných výpovedí obžalovaného atentátnika nakoniec možno vyjde ako symbol boja za slobodu Ficov zranený palec na nohe. Ten sa stal objektom konšpirácií a konšpirátorov, špecificky zo strany Matovičových Ficobijcov, ktorí šípia, ak nie priam vedia, že premiér si handlovské „divadlo“ zinscenoval sám.
Spoločenské nastavenie tomu, napokon, praje. V mediálne podpichovanom diskurze zmysluplnú kritiku už dávno nahradili univerzálne pravdy, morálne apely a viera v akéhosi „deus ex machina“, ktorý ako samostatná jednotka všetko riadi a za všetko môže. Robert Fico nie je deus ex machina ani všeobecne platná konštanta zla.
No pretože sa z rôznych solídne prezentovaných analýz môžeme pravidelne dozvedať, že je napríklad horší ako Putin, čo Putin, Hitler! – a všetci jeho osobným pričinením skončíme v mýtickom gulagu horšom od samotného pekla – vecná a opodstatnená kritika jeho vlády sa stáva absolútne nemožnou. Vynikajúco je to vidieť okrem iného aj na reakciách spojených s procesom s človekom, čo v boji divokom bol až tak veľmi ochotný dať i dušu, že sám kradmou rukou siahol na jeho život.
Verejnosť neraz radšej verí svojim vyfabrikovaným predstavám a definitívnym rozsudkom; nemá rada, ak sa skutočná pravda s očakávaniami nezhoduje. Preto je veľmi dôležité, aby sa Cintulov proces objasnil bez ohľadu na očakávania, ktoré do neho kladú premiérovi odporcovia či jeho prípadní nekritickí zbožňovatelia.
Motívy Juraja Cintulu nie sú z jeho vypočúvania jednoznačné. Vzhľadom na to, že opis svojich pohnútok niekoľkokrát menil, sa nedá hovoriť o konzistentne jasných úmysloch. Najpravdepodobnejšie sa zdá to, čo Cintula povedal v úvodných pojednávaniach – keď vyjadril ľútosť nad svojimi činmi a keď tvrdil, že jeho hnev pramenil z osobných sťažností súvisiacich s Ficovou politikou a z ťažkého znášania zlyhaní pri riešení ekonomických problémov postihujúcich bežných ľudí.
Dalo by sa argumentovať jeho, mierne povedané, kognitívnou dysfunkciou, pretože človek bojujúci za slobodu a demokraciu by si mal uvedomovať, že brutálne ekonomické problémy, ktorým čelíme, nie sú prvoradou vinou Ficových, ale neoliberálnych vlád v ich „zápase“ za pevné ukotvenie Slovenska v štruktúrach periférnej ekonomickej kolónie.
Ale keďže dlhodobá pamäť na Slovensku spravidla netrvá dlhšie ako krátky tanec jedného leta, argumentácia „lebo Fico“ môže v trýznenej mysli človeka (či skôr mnohých ľudí) v hlboko rozdeľovanej spoločnosti viesť aj k takému postoju, že treba odstrániť len Fica, ostatné sa vyrieši samo. Napokon, pár jeho ministrov je atentátnikovi sympatických.
Stíhanie Cintulu viedlo k istej forme diskusií o politickom násilí a potrebe úctivého dialógu vo verejnom prejave. Veľmi rýchlo sa od neho však ustúpilo, v princípe preto, že politika už dávnejšie prestala byť niečím iným ako manéžou prejavov nevzdelanosti, revanšizmu a neschopnosti vytvárať skutočné politické vízie, ktoré sú pre budúcnosť krajiny zásadné a spájajúce. Verejná mienka sa ovplyvňuje útokmi, polopravdami a malomeštiacky prezentovaným elitárstvom vydávaným za kultúrnosť. Samotný Fico incident využil na posilnenie svojej útočnej rétoriky, ktorá je len nadmerným vetrom do plachát drvivej prevahe jeho odporcov.
Verejnosť neraz radšej verí svojim vyfabrikovaným predstavám a definitívnym rozsudkom; nemá rada, ak sa skutočná pravda s očakávaniami nezhoduje. Preto je veľmi dôležité, aby sa Cintulov proces objasnil bez ohľadu na očakávania, ktoré do neho kladú premiérovi odporcovia či jeho prípadní nekritickí zbožňovatelia. Pravda ale nie je súťaž ani výsledok futbalového zápasu, je to jediné východisko, na základe ktorého sa dá opäť začať uvažovať politicky.
