Čo nie je zakázané, to je dovolené. A tak sa našim lekárom nekladú žiadne hranice v ich fantázii. Niečo nie je dovolené? Stačí trochu popremýšľať, vymyslieť novú službu a poplatok je na svete. Veď ambulantní lekári sú v prvom rade podnikatelia, až potom doktori. Najmä u zubárov sa to poplatkami len tak hemží.
Pritom samotní zubári ich neraz ani nepoznajú. Nemalá časť lekárov už nemá ani zmluvy so zdravotnými poisťovňami, podnikajú „natvrdo“. Áno, platby za výkony od poisťovní ambulanciám (všeobecným i špecializovaným) sú nízke, nie však všade. Ambulancie bez poplatkov rozhodne neskrachujú. Veď videli ste už chudobného doktora?
Ombudsman má pravdu, nezmyselné poplatky môžu odlákať pacienta od návštevy lekára (liečby). Lebo nejeden podnikavý lekár mu predpíše to či ono vyšetrenie, a pacient-laik netuší, či je, alebo nie je potrebné, či je hradené poisťovňou. Podvolí sa, čo mu zostáva? No keď na to nemá? Pritom v ústave je jasne napísané, že máme bezplatnú zdravotnú starostlivosť. V tej ústave, ktorej majú naši poslanci plné ústa.
No kto má kontrolovať, či poplatky sú „kóšer“? Kraje? Lekári im ich ohlásia, ony skontrolujú súlad so zákonom, a tým sa to končí. Čo zákon nezakazuje, to dovoľuje. Aké majú kraje páky? Poriadok by malo urobiť ministerstvo zdravotníctva – určiť pravidlá. Aj v platbách ambulanciám. Je to totiž previazané.
Zakázať úplne poplatky tiež nie je najlepšie riešenie. Platba za vyšetrenie na určitú hodinu pracovne zaneprázdnenému človeku riadne pomáha, i za vyšetrenie navyše. Ale nezabúdajme, že domácnosti ukrajujú na zdravie až 20 % zo svojho rozpočtu. A to nie je maličkosť. Ak kompetentní nepohnú zadkami, stane sa lekár luxusom. Či našim dobre zaopatreným politikom je to fuk?
