V rétorike vodcov paneurópskeho sveta už pol tisícročia zaznieva požiadavka univerzalizmu ako základného zdôvodnenia arogantného a zaznávajúceho prístupu k tým druhým: k neeurópskym, chudobnejším a „menej rozvinutým“.
V presvedčení o vlastnej výlučnosti sa euro-severoamerická politika interpretuje ako odraz univerzálnych právd, hodných presadzovať za akýchkoľvek obetí. Najťažšie sa však brutálna sila tohto univerzalizmu presadzuje voči jednotlivcom z vlastných radov; tým, ktorí napriek normalizácii vraždenia ako civilizačného poslania zachraňujú z jeho trosiek inú a skoro zabudnutú európsku tradíciu: tradíciu svedomia proti násiliu. Symbolom trvania na tejto tradícii je v súčasnosti špeciálna spravodajkyňa OSN pre Palestínu Francesca Albanese.
Vláda USA na ňu uvalila sankcie za to, že dokumentuje porušovania ľudských práv zo strany Izraela a predniesla dôkazy približne o 60 spoločnostiach, ktoré z etnických čistiek nielen priamo ekonomicky profitujú, ale politiku okupácie pomohli zmeniť na politiku genocídy. USA na základe toho obvinili Albaneseovú z podpory teroru, antisemitizmu a, čo je zjavne najhoršie, z toho, že „napadla USA v bezprecedentnej kampani ekonomickej a politickej vojny“. Pohľad do zrkadla je brutálny: moloch sa – podobne ako nedávno v prípade švédskej aktivistky – desí jednotlivca, ktorý sa nebojí hovoriť pravdu. V dejinách euroatlantického sveta a jeho predštádií môže byť Európa hrdá na niekoľko výrazných hlasov svedomia, ktoré sa mašinéria moci vždy pokúšala ponížiť a umlčať. Jedným z prvých bol španielsky dominikán Bartolomé de las Casas, ktorý na začiatku 16. storočia proti záujmom impéria vo Valladolide čelil „Trumpovi svojej doby“ – Juanovi Ginésovi de Sepúlveda. Napriek všeobecnému pobúreniu tvrdil, že bytosti v novozískaných kolóniách sú ľudia a majú rovnakú slobodu ako kolonizátori. Sepúlvedovia odvtedy v západnej politike víťazia, ale Las Casasovia sú tí, ktorým dávajú dejiny a ľudskosť za pravdu.
Spisovateľ Stefan Zweig v zúfalom období pred druhou svetovou vojnou v túžbe pripomenúť zaprášenú humanistickú tradíciu západného myslenia takto vyzdvihol reformačného teológa Sebastiana Castellia. Ten sa opovážil obžalovať Kalvína zo zavraždenia človeka (lekára a teológa Miguela Serveta), čím podľa Castellia pochoval slobodu svedomia za reformácie a to, za čo sa zasadzovala. Zweig svoju esej nazval Svedomie proti násiliu alebo Castellio proti Kalvínovi. Castellio vedel, že v intelektuálnom zápase s rozbehnutou mašinériou kontroly a strachu, ktorá zo zmechanizovaného sveta sníma akúkoľvek nutnosť myslieť, nezvíťazí. Ani nad tými, „ktorí chcú umŕtviť krásu na zemi a zmeniť svet na seminár morálky“. Napriek tomu znel jeho hlas jasne: „Upáliť človeka neznamená hájiť učenie. Znamená zabiť človeka.“
Neplatí to len vtedy, keď sa zmechanizovaný svet slaboducho vzdáva privilégia myslieť a cíti krivdu len na „svojej“ koži. Platí to aj vtedy, keď svoje kroky zdôvodňuje ako „právo na svoju obranu“. Vyhladzovať ľudí neznamená hájiť právo na obranu. Znamená vyhladzovať ľudí.
