V poslednom čase sa nám totiž začali množiť štátni tajomníci. V minulosti boli tradične dvaja (ba pôvodne iba jeden), ale čoraz častejšie sa nachádza miesto aj pre tretieho. Najmä ak patrí do správnej strany, teda ministrovej. V Hlase by vedeli rozprávať.
A nehovoriac o tom, že okrem dvoch štátnych tajomníkov strana „fasuje“ na ministerstve aj generálneho tajomníka úradu. I keď sa drží v úzadí, verejnosti je to osoba neznáma, po ministrovi ide často o druhú najdôležitejšiu persónu na ministerstve. Na starosti má personálne, organizačné či ekonomické záležitosti. Taký bývalý ekonomický a personálny námestník v jednom. Lukáš Machala na ministerstve kultúry jasne dokazuje, kto je tam osoba číslo dva, niekedy sa zdá, že rezort sám riadi, nie ministerka.
Ešte v dobách Česko-Slovenska panoval systém ministrov a námestníkov, ako to bolo bežné aj v podnikoch. No pred vznikom samostatnej SR sme asi pod heslom zvrchovanosti zrušili dobre fungujúci systém, v ktorom sa spájali odborné schopnosti i politické nominácie. Radšej sme skopírovali maďarský systém (veď zvrchovanosť). Nikto poriadne zo začiatku nevedel oddeliť prácu štátnych tajomníkov od vedúcich sekcií, často išlo o „dupľovanie“ funkcií. Aj vedúci sekcií sa však neraz menia podľa politickej nálady. To, že štátni tajomníci vlastne nezapadli úplne do systému riadenia štátu, dokazuje práve skutočnosť, že k tradičným dvom sa „prifaruje“ čoraz častejšie aj tretí.
Skôr to dopadne ako obyčajne, štátna správa bude naďalej bujnieť a nám ostane len jedno: utiahnuť si opasky.
Minister životného prostredia Tomáš Taraba síce rád prízvukuje, koľko „dohodárov“ na ministerstve zrušil, ale zabúda povedať aj B: ľudia na dohodu pracujú na ministerstvách preto, že do štátnej služby je nemožné sa dostať (aj prepustiť zamestnanca). Vôbec nejde iba o vzdelanie či schopnosti… Preto v praxi sa zákon obchádza, len aby nová suita na ministerstve získala verných. Nemali by podľa vzoru ministra Tarabu prehovoriť aj iní ministri?
Aby toho nebolo málo, vo vláde a na ministerstvách máme okrem ministrov i splnomocnencov. Vláda ich má na webovej stránke uvedených desať. Okrem najznámejšieho Petra Kotlára, ktorý bojuje proti škodlivosti mRNA vakcín, až sa otriasa svetová veda, sú ostatné mená neznáme. Okrem Michala Kaliňáka, ktorý po jarnej vládnej rošáde zakotvil na ministerstve vnútra. Okrem štátneho tajomníka sa stal aj splnomocnencom vlády pre územnú samosprávu. Verme, že za dve funkcie berie iba jeden plat.
Nezabúdajme, že nový „papaláš“ to znamená aj nové sekretárky, poradcovia, administratíva, auto. Nie vždy, splnomocnencov môžu vykonávať aj pracovníci ministerstiev. Niekedy sú zas úplne neviditeľní.
Pre spor o vodné dielo Gabčíkovo na Medzinárodnom súdnom dvore máme vládneho splnomocnenca, bývalého diplomata Metoda Špačka. Ten už nie je pracovníkom ministerstva zahraničia, z agendy je „vyradený“, na ničom nepracuje, je zamestnaný na bratislavskom magistráte, nedávno vystúpil ako expert PS. To nie je všetko. Máme tiež splnomocnenca pre samotné vodné dielo Gabčíkovo Petra Moldu. A agendu má pod palcom ministerstvo životného prostredia. Absurdné? Sme predsa na Slovensku.
A mohli by sme pokračovať. Načo nám je dnes splnomocnenec vlády v ústave jadrových výskumov v ruskom Dubne? To len potvrdzuje fakt, že v štátnej správe je kde šetriť. Len treba chcieť. Vláda sľúbila, že si objedná audit štátnej správy. Uvidíme. Skôr to dopadne ako obyčajne, štátna správa bude najďalej bujnieť a nám ostane len jedno: utiahnuť si opasky.
