Legendárny (údajný) výrok slávneho amerického diplomata Henryho Kissingera o jednom telefónnom čísle, ktoré by mal vytočiť, keď chce hovoriť s Európou, je aktuálnejší ako kedykoľvek v minulosti. S kým má rokovať Trump, keď sa chce dohodnúť s úniou na clách? S Ursulou von der Leyenovou? Hoci je predsedníčka Európskej komisie, v únii hrá oveľa nižšiu úlohu ako francúzsky prezident Emmanuel Macron či nemecký kancelár Friedrich Merz. Tí však nemajú mandát. Či má nebodaj Trump rokovať s komisárom pre obchod Marošom Šefčovičom?
A to sa týka aj obrany. Kto hrá prvé husle v európskej obrane? Francúzsko má jadrový potenciál, ale mimo štruktúry NATO. Veľká Británia je už mimo EÚ a v jadrovom arzenáli je čiastočne závislá od USA. Či nebodaj najsilnejšia európska krajina Nemecko?
Preto Trump udáva taktovku: určuje témy a pretláča pohľad USA. Objem obchodu medzi USA a EÚ bol v minulom roku 1,68 bilióna eur. Trump má pravdu, že jeho krajina má s úniou deficit – v minulom roku 157 miliárd dolárov. A on chce iba dosiahnuť „remízu“. Potiaľ je to v poriadku, no vládca Bieleho domu akosi zabúda dodať, že to sa týka tovarov a v službách majú Američania prebytok 109 miliárd USD. Trump obviňuje Európu, že pri niektorých produktoch zaviedla rôzne neférové bariéry. Lenže môže únia ustúpiť pri štandardoch v potravinách, kozmetike alebo poľnohospodárskych produktoch? Práve o ústupkoch v týchto oblastiach sa roku 2015 intenzívne rokovalo v prísne tajnom režime v rámci TTIP, teda o zóne voľného obchodu medzi USA a EÚ. Roku 2016 Trump TTIP „hodil do koša“.
To je problém Európy. Hoci prišli viaceré varovania i návrhy riešení, našich lídrov zaujíma všetko iné, len nie to podstatné (nedostatok inovácií, nejednotný kapitálový trh, vysoké ceny energií): veľa ideológie, málo pragmatizmu.
Ak ide o služby, Trump odmieta akékoľvek zdanenie obrích technologických firiem. Tie platia dane buď v USA, alebo v daňových rajoch: presnejšie povedané, platia symbolicky. No keďže v európskych štátoch podnikajú, mali by platiť riadne dane. Ak sa na pôde OECD dohodlo zdanenie na globálnej úrovni, Trump ho nedávno stopol. Ak americký prezident neustúpi z 30 % ciel, únii nezostane nič iné, len si „posvietiť“ na technologické firmy. Naberú lídri odvahu?
Čo povedia občania? Všetci totiž používame Microsoft (Windows, Office), Apple, Google, Meta (Facebook), najnovšie OpenAI, nakupujeme na Amazone a zabávame sa cez Netflix. Ak tieto najväčšie svetové korporácie (nepriamo) zarátajú nové dane či clá do svojich cien, budú si Európania ochotní priplatiť? To však nie je najhoršia vec. Kameň úrazu leží úplne inde. V Európe, vo Francúzsku, v Nemecku, Taliansku, Británii či kdekoľvek inde neexistuje žiadna veľká technologická korporácia, ktorá by ponúkala obdobné konkurenčné služby. A aké najmodernejšie technologické produkty ponúka EÚ? USA sa únii v ekonomickej výkonnosti vzďaľujú míľovými krokmi: roku 2010 bol HDP oboch blokov zhruba na rovnakej úrovni, teraz EÚ dosahuje iba 2/3 výkonu USA.
To je problém Európy. Hoci prišli viaceré varovania i návrhy riešení, našich lídrov zaujíma všetko iné, len nie to podstatné (nedostatok inovácií, nejednotný kapitálový trh, vysoké ceny energií): veľa ideológie, málo pragmatizmu. Príliš ambiciózne ekologické ciele a krkolomné cesty k nim úniu ekonomicky devastujú a konkurenti jej veľkou rýchlosťou unikajú.
To je dôvod, prečo si Trump môže dovoliť byť na Európu tvrdý a príkry, prečo ju Putin ignoruje, prečo ju Čína dobehla a predbehla. Mali by sme sa konečne spamätať. Je otázne, či rozdelená Európa je toho schopná.
