Hoci na začiatku 60. rokov 20. storočia sa svet ničivému konfliktu vyhol len tak-tak, neskôr išlo už skôr o napínanie svalov a až chorobnú vzájomnú nedôveru. Nikto nechcel vojnu. Čo dnes? Ide o strašenie alebo o reálne obavy?
Po páde železnej opony sa federálny minister financií Václav Klaus preslávil výrokom, že nemá rád katastrofické scenáre. V ére radostného optimizmu sa dalo s ním len súhlasiť, aj keď ekonomická reforma forsírovaná práve ním dopadla inak, ako sa čakalo. Bývalý český premiér a prezident sa v minulých dňoch v denníku MF Dnes zamýšľal nad tým, či skutočne potrebujeme zvyšovať výdavky na 5 % HDP. Klaus označil za úhlavného nepriateľa Rusko a porovnal jeho stav výzbroje s krajinami NATO. Výsledok bol jednoznačne v prospech NATO. Český exprezident však na jednu „maličkosť“ zabudol.
Na Čínu. Nie je tajomstvom, že Rusko a Čína vojensky spolupracujú. Majú spoločného nepriateľa – Západ. Koordinovaným útokom v Európe, na Taiwane a vyvolaním chaosu na Blízkom východe môžu sily NATO (zvlášť USA) rozptýliť až znefunkčniť.
Zálusk Číny na Taiwan je dlhodobý a trvalý. Taiwan nie je štát, nie je členom OSN, uznáva ho iba 12 štátov vo svete. Nechajme komplikované dejiny a právne nároky bokom, faktom je, že ostrov nie je reálne súčasťou Číny. Po skúsenostiach s Hongkongom sa neplánuje spájanie s kontinentálnou Čínou. Západ nebráni Taiwan pre demokratické ideály, ale z ekonomických dôvodov. Ostrov hrá podstatnú úlohu v globálnom obchode, najmä vo výrobe mikročipov. Naivní (vždy neomylní) neoliberáli totiž „outsourcovali“ z EÚ a USA strategické odvetvia a teraz sme vystavení bezpečnostným rizikám (po novom aj v ťažbe strategických surovín).
Jedno je isté, geopolitické rozloženie síl sa mení. V dejinách bolo vždy spojené s rizikom vojny. Veľký konflikt nie je nevyhnutný, treba sa však v Európe spamätať a začať masívne zbrojiť. Putin rozumie len jednému – sile.
Pokiaľ sa výroba mikročipov nepresunie do USA a EÚ – čo určitý čas potrvá – ostrov Západ nepustí, zo strategických dôvodov. No nie je vypracovaný žiadny plán do budúcnosti a to vyvoláva napätie. Vojenské riešenie nie je nevyhnutné.
Pokiaľ ide o Európu… Pustil by sa Putin po fiasku na jar 2022 do ďalšieho dobrodružstva? Veď ani teraz nie je Rusko schopné „svižnejšie“ postupovať na východnej Ukrajine. Je zrejmé, že by nezačalo bombardovať Nemecko a jeho armáda sa nevylodí vo Francúzsku. Vojna by znamenala masívne kybernetické útoky na strategickú infraštruktúru s pokusom obsadiť pobaltské krajiny – v duchu Putinovho sna obnoviť Sovietsky zväz. Rusko by sa snažilo obsadiť Suwalský koridor, ktorý spája medzi Poľskom a Litvou Bielorusko s ruským (vyzbrojeným) Kaliningradom. Rusko by tak odrezalo Litvu, Lotyšsko a Estónsko od ostatných krajín NATO. Aliancia už varovala Kremeľ, že Kaliningrad vie rýchlo zrovnať so zemou.
Navyše, zelenú by musel dať bieloruský diktátor Lukašenko. Toho sme nie príliš premyslenou politikou hodili do náruče Putinovi. Ako vazal Kremľa určite nechcel skončiť. Túži diktátor Lukašenko po ďalšej vojne, keď mu nie je pochuti ani tá na Ukrajine?
Sebavedomie Putinovi dodáva niečo iné. Kým Rusko, Čína, Irán a Severná Kórea masívne zbroja, NATO, a zvlášť Európa, spí. Ukrajine nie sme schopní dodať rakety protivzdušnej obrany, lebo ich je nedostatok. Vojna trvá tri roky a my nezbrojíme, správame sa, akoby panoval mier. Západný zbrojársky priemysel sa za tri roky netransformoval, lídri EÚ ako rojkovia snívajú o sankciách, ktoré položia konečne Kremeľ na kolená.
Jedno je isté, geopolitické rozloženie síl sa mení. V dejinách bolo vždy spojené s rizikom vojny. Veľký konflikt nie je nevyhnutný, treba sa však v Európe spamätať a začať masívne zbrojiť. Putin rozumie len jednému – sile.
