Pre európskych lídrov to musí byť trpké precitnutie: aké je to byť v koži slabšieho? Európske mocnosti si totiž po stáročia navykli byť v úlohe toho, kto určuje pravidlá a (morálne) poúča. Hoci od 2. svetovej vojny prebrali taktovku nad polovicou Európy USA, proti ktorým najmä Francúzi neraz protestovali, bralo sa to ako samozrejmosť – veď ide o najbližšieho spojenca. No Donald Trump zavelil na ústup, pre neho je úhlavným súperom Čína. Európa nič neznamená, rokovania o clách akoby to len dosvedčovali.
Lenže donedávna bola (morálne poučovaná) Čína iba krajinou lacnej pracovnej sily, kam Európa „exportovala“ výrobu, aby domácemu publiku ponúkala tovary za lacný peniaz. Veď čo iné si v spotrebnej demokracii viac priať?
Karta sa však obrátila: HDP Číny a EÚ sa vyrovnal, pri meraní v parite kúpnej sily nás východná veľmoc jasne prevyšuje. Technologicky nám ušla na míle. Tu nejde len o elektromobily či nové technológie v bežnom živote, ale aj o využitie umelej inteligencie, ktorá dramaticky mení procesy výroby, o čom sa nám v Európe zatiaľ ani nesníva. Podpore Číny Putinovej agresii sa môžeme iba prizerať. Európa oslabená konfliktom na Ukrajine a colnou vojnou s USA jej hrá do karát.
Navyše Peking si za „tupého“ prizerania Európanov „sprivatizoval“ strategické nerastné suroviny po celom svete. Keď povestné „kohútiky“ zatiahne, sme nahratí. Niektoré väčšie i menšie európske štáty sa snažia čínskemu drakovi líškať. No aj ten najväčší pochlebovač – Viktor Orbán – dostal pozastavením závodu BYD v Segedíne „výchovnú“ facku. Preto by náš premiér mal byť trochu prezieravejší.
Má EÚ vlastne v rukách nejaké karty voči Číne? Mohla by zaraziť prístup čínskym výrobkom na náš trh. To by tamojšiu ekonomiku mohlo rozložiť. Lenže Peking má v rukách ešte väčšie tromfy (nerasty). Neostáva nič iné, len sa prosiť o jeho priazeň. Ešte jednu možnosť ale máme: začať sa konečne nad sebou zamýšľať.
