Emmanuel Macron oznámil, že Francúzsko tak urobí v septembri na konferencii OSN a zo zvučných hlasov sa k nemu pridal britský premiér Keir Starmer. Podľa neho tak Veľká Británia urobí v prípade, že Izrael nepristúpi na prímerie s hnutím Hamas.
Ako by povedal Angličan, veľa „tricky“ slov. Ako by povedal našinec, „skutek utek“. Macronovo rozhodnutie má vyvolať aspoň nejaký tlak na Izrael, ktorý k svojim vyhladzovacím prostriedkom pridáva systematické vyhladovanie a streľbu do ľudí čakajúcich na potravinovú pomoc. Lenže francúzski predstavitelia už (minimálne) mesiace hovoria o možnom uznaní palestínskeho štátu; Macron v apríli naznačil, že Palestínu uzná v júni. V júni v dokumente adresovanom OSN Francúzsko uvádza, že „palestínska štátnosť by nemala byť výsledkom mieru, ale jeho východiskom a predpokladom“. Odvoláva sa pri tom na predchádzajúce zlyhania z 90. rokov – ani madridská konferencia, ani dohody z Osla neprispeli k cieľavedomému budovaniu vzájomnej dôvery. Je koniec júla. Z francúzskej strany sa uznanie Palestíny nateraz posúva na september.
Macron v apríli naznačil, že Palestínu uzná v júni. Je koniec júla. Uznanie Palestíny sa nateraz posúva na september.
Len na pripomenutie: z Európy sa Írsko, Španielsko, Slovinsko a Nórsko pridali takmer k 150 mimoeurópskym krajinám OSN uznávajúcim nezávislú Palestínu už pred rokom, v máji 2024.
Prázdnota Starmerových slov nemôže zívať väčšmi. Veľmi dobre vie, že Izrael na prímerie s Hamasom nepristúpi, ani keby mu Hamas hneď zajtra priniesol zvyšných rukojemníkov živých, zdravých, na zlatom podnose a s prísľubom pokánia. Na stretnutí s Donaldom Trumpom nepadlo ani slovo o palestínskej štátnosti a vonkoncom nie o riešení hladomoru. Kým bude jeho vláda rovnako ako vláda Donalda Trumpa a Friedricha Merza uvaľovať drakonické tresty na ľudí vyjadrujúcich podporu Palestíne (nevraviac o tom, že Západ po roku 1967 nikdy nezakročil proti nelegálnej okupácii palestínskych území), sú to len jalové reči slúžiace na získanie času pre európske vlády finančne a vojensky priamo podporujúce osadnícky kolonializmus a hladomor. A tým aj neskrývané plány Izraela anektovať Gazu zbavenú ľudí aj Západný breh.
Prázdnota Starmerových slov nemôže zívať väčšmi. Veľmi dobre vie, že Izrael na prímerie s Hamasom nepristúpi, ani keby mu Hamas hneď zajtra priniesol zvyšných rukojemníkov živých, zdravých, na zlatom podnose a s prísľubom pokánia.
S uskutočnením tohto „diela“ sa Izrael ani len netají a sú teda tragi(komické) akékoľvek kŕčovité pokusy relativizovať jeho cielený teror: plánované vyhladovanie bolo od začiatku súčasťou stratégie, odkedy Yoav Gallant vyriekol zaklínadlo „žiadna elektrina, žiadne jedlo, žiadna voda, žiadne palivo. Benjamin Netanjahu osobne niekoľkokrát priznal, že rukojemníci a ich vydanie v izraelskom postupe nezohrávajú žiadnu úlohu. Ministri izraelskej koalície požadujú od ministra obrany Israela Katza „prehliadku severného pásma Gazy“ v záujme preskúmania možností osídlenia. Podľa nich je Gaza „pulzujúce srdce izraelskej krajiny“.
Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, USA a ktorékoľvek ďalšie štáty dobre vedia, čo sa deje. Politika „áno, ale nie teraz“ je osvedčená tradícia morálneho relativizmu. A tak sa odsúvajú termíny a v „srdci Izraela“ Západ zatiaľ ďalej cieľavedome čistí pole svojich plánov budúcnosti.
