Vyšší rast HDP rovná sa vyššie daňové príjmy a nižší schodok štátneho rozpočtu. Prezradil aj cestu, ktorou sa chce k cieľu dopracovať: masívnymi investíciami. A už tak aj robí: vláda ide vo veľkom rozostavať Slovensko.
Jednou investičnou prioritou je infraštruktúra (diaľnice i železnice), druhou výstavba novej jadrovej elektrárne. Premiér má pravdu, investície do infraštruktúry vždy ťahajú ekonomický rast. Potiaľ je to v poriadku. Otázkou je, či na to máme peniaze v štátnej kase a personálne i materiálne kapacity. Stavať diaľnice je pekná vec, ale keď na trhu nebude dostatok ľudí a firiem, ďaleko sa nedostaneme. A to ešte štát chce stavať aj nemocnice, športoviská, byty, opravovať mosty a cesty. Plány môžu byť na papieri vzletné, realita však nepustí.
Tunel Karpaty na severe Bratislavy majú pomôcť stavať Číňania. Čínske budú iba stroje alebo celý projekt? Čína napríklad stavia v Gruzínsku dva veľké úseky diaľnice a tunely. Na stavbách pracujú priamo čínski robotníci. Čaká to aj Slovensko? Či zoženieme pracovníkov v Strednej Ázii? Križovatku D1/D4, na ktorú sa akosi zabudlo pri zadávaní projektu D4 za ministra dopravy Jána Počiatka pred desiatimi rokmi, stavajú Poliaci. A je to vidieť, práce odsýpajú. Žeby inšpirácia?
V Česku a Poľsku sa strany stojace na opačných brehoch vedia na zásadných projektoch dohodnúť, napriek tomu, že na sebe, ako na Slovensku, nenechajú suchú niť. Prečo to nejde u nás?
Pritom my sa roky moríme s tunelom Višňové i s inými úsekmi. Trvajú dlho, dokončenie celej D1 z Bratislavy do Košíc je stále v ríši snov, s konkrétnym dátumom radšej nešermujme. Diaľnica spájajúca najväčšie slovenské mestá je určite prioritou číslo jeden. Lenže čo je priorita číslo dva? Predĺženie D1 až na hranice s Ukrajinou, keď sme za 50 rokov sme nedostavali ani pôvodný úsek? Alebo je to dokončenie D3 na Kysuciach a prepojenie do Poľska? Či prepojenie z Maďarska do Poľska cez východné Slovensko, alebo rýchlostná cesta na južnom Slovensku? Či budeme stavať ako doteraz? Látať jeden malý úsek za druhým, čo to dá, s politickými hádkami, či stavať tadiaľ, alebo inokadiaľ, či to nie je predražené, či výberové konanie bolo férové atď. S takýmto prístupom sa ďaleko nedostaneme.
Rovnako je to s novu jadrovou elektrárňou od amerického Westinghousu. Opozícia už spochybňuje aj projekty s Američanmi. Hoci je jasné, prečo nie je vypísaná verejná súťaž (nič zásadné by sa nezmenilo, ušetrila by sa malá časť, stratili by sa zhruba štyri roky), prečo práve Američania, a nie niekto iný, opozícia je zásadne proti.
Rýpať by mala, je to vo verejnom záujme, ale férovo. Igor Matovič spochybnil celkové náklady na výstavbu vo výške 15 miliárd eur a vypočítal, že to bude 50 miliárd. Takto sa naša krajina nikam nedostane. Samozrejme, otázka, či Slovensko potrebuje teraz stavať novú jadrovú elektráreň a nemá radšej investovať do iných verejných projektov, je na mieste.
Ak to premiér myslí s investíciami do infraštruktúry vážne, mal by najprv predložiť zmysluplné plány na päť a desať rokov (viac rokov nemá zmysel) a vysvetliť si s opozíciou nezrovnalosti. Inak Slovensko urobí opäť jeden krok vpred a dva kroky dozadu: nasledujúca vláda zruší všetky kroky predchádzajúcej a začne odznova. V Česku a Poľsku sa strany stojace na opačných brehoch vedia na zásadných projektoch dohodnúť, napriek tomu, že na sebe, ako na Slovensku, nenechajú suchú niť. Prečo to nejde u nás? Inak sa veľké investície stanú príťažou, a nie príležitosťou pre rozvoj Slovenska.
