No jednoducho sa zníži gramáž, ceny zostanú rovnaké a zisky rastú. A tak sa stáva, že (módne) nohavice sú čoraz užšie, látka je tenšia, čokoláda už nemá 100, ale 90 gramov, alebo si kupujete oveľa menšie balenie tej či onej potraviny, čo si všimnete až po dlhom čase: cena sa ani v jednom prípade nemení. Potraviny ani odevy nie sú jediným tovarom, kde sa dá šikovne zarobiť. Hitom sa stali mikrobyty.
Sú také malé, že sa v nich nedá bývať, často sa tam dá len prespať. Hoci žiť sa v nich nedá, dopyt po nich stúpa (ruka v ruke s chválou) – stačí urobiť iba dobrú reklamu, navliecť na nejaký príbeh, že sú určené pre mladých ľudí, že sú len dočasným riešením, že to je prosto nový životný štýl (no nekúp?) atď. A hneď idú na dračku.
Jednotlivec či mladá dvojica ťažko „naškriabe“ peniaze bez celoživotnej hypotéky (niekedy ani to nestačí) na byt s výmerou 40–50 m2, radšej riskne rýchlu „pomoc“ v podobe mikrobytu, kde nájde súkromie. Mikrobyty však nie sú stavané ani pre jedného človeka, sotva sa do nich zmestí viac ako jedna skriňa, nehovoriac o knižnici. (No kto už dnes číta knihy, ktoré pre neho majú hodnotu prekračujúcu jeden mesiac?)
V minulom storočí bola strecha nad hlavou ľudským právom. Dôstojný život bol nepredstaviteľný bez dostupného bývania. Lenže vtedy dôstojnosť človeka bola hodnota, dnes je človek ľudským kapitálom.
Nie, Slovensko neobjavilo „Ameriku“ , také malé byty sa stavajú vo svete, zvlášť vo veľkomestách, už oddávna. Ba kto navštívil taký Amsterdam, musel byť šokovaný úzkymi bytmi a chodbami. Zvykli si tam napríklad nábytok dostať do bytu cez okno. Ani do moderných mikrobytov by sa už nábytok nezmestil, keby nebol v "surovom“, rozobratom stave – cez úzke chodby sa človek ledva prepchá. Aj Japonsko je povestné malými bytmi. Uvidíme, či sa na Slovensku nezačnú znižovať stropy, veď by sa mohlo stolovať na zemi a chodiť kolenačky. No ultra malé byty nájdeme v Paríži, v Londýne – všade.
Vysoký dopyt ťahá vo veľkomestách ceny bytov a nájmov hore. V Bratislave sa ceny za m2 pohybujú od 3 500 eur do 7 500 eur, väčšinou sa cena momentálne točí okolo 5 000 eur. Takže si stačí spočítať, za koľko si môže priemerne zarábajúci človek kúpiť dvojizbový či jednoizbový byt? Garsónka s výmerou 20 m2 sa ponúka neraz ako jediné riešenie. No môže byť aj horšie. Najprv sme to v minulosti videli v oslavovanom Hongkongu, ľudia nemali ani na mikrobyty a bývali v klietkach naložených na sebe. A tento „moderný“ druh bývania vidieť aj v Južnej Amerike, vôbec nejde o len povestné favely v Riu de Janeiro.
Vysoké ceny nehnuteľností nespadli z neba. Do výšin ich tlačí obmedzená výstavba. V 21. storočí bytové domy stavajú nadnárodné korporácie, globálne investičné fondy. Nie preto, aby ľudia mali strechu nad hlavou, ale preto, aby z nich vytĺkli čo najväčšie peniaze. Stavajú drahé (investičné) byty, ktoré slúžia ako dobrá investícia (namiesto akcií, obrazov, zlata…). A keď sa stavajú byty pre obyčajných ľudí tak čo najmenej, aby vysoká ponuka neznížila ceny. Hoci v Nemecku, Británii či Španielsku ľudia masovo protestujú, politici strkajú hlavu do piesku. Reakcia? Za pravdu dajú ľuďom iba extrémisti (pravicoví i ľavicoví). To je cesta?
V minulom storočí bola strecha nad hlavou ľudským právom. Dôstojný život bol nepredstaviteľný bez dostupného, primeraného bývania. Lenže vtedy dôstojnosť človeka bola hodnota, dnes je človek ľudským kapitálom na pracovnom trhu.
