Donald Trump si medzi liberálnymi kritikmi trochu poopravil reputáciu, pretože ako o prezidentovi USA sa o ňom opäť píše ako o veľkorysom predstaviteľovi veľmoci, ktorý dal Putinovi jedinečnú príležitosť ukončiť vojnu na Ukrajine. Je len Putinovo rozhodnutie, že to nevyužil. Už len Trumpa presvedčiť, aby pochopil svoj omyl v odopieraní pomoci Európe – a sme opäť pri ilúzii silného euroatlantického demokratického Západu, ktorý sa spoločne môže vzoprieť geografickej a politickej realite a zmiesť Rusko so sveta s podobnou ľahkosťou ako „nedemokratické elementy“ na Blízkom východe. Ako sa znova ukázalo, Vladimir Putin mier nechce, píše väčšina médií. Nie je to celkom presné. Mier nepotrebuje.
Bojisko sankčnej politiky proti Rusku sa ukázalo ako nová forma porážky pri Borodine (1812), špecificky pre EÚ spoliehajúcu sa na anachronické euroatlantické spojenectvo.
Morbídnosť naivity však tkvie v tom, že o mier na Ukrajine išlo na stretnutí reprezentantov prežitých veľmocí len v treťom rade, ak o ňom vôbec mala byť iná ako kozmetická reč. Donald Trump štýlom sebe vlastným pred stretnutím „mávol rukou“ s tým, že to vybaví v prvých dvoch minútach, a ak by aj nie, tak nie. V skutočnosti ho mier na Ukrajine nemá veľmi prečo zaujímať: USA už získali maximum, ktoré v daných podmienkach získať mohli. Po niekoľkých desaťročiach stupňujúceho sa „Drang nach Osten“ narazili na ukrajinskom bojisku na hranice svojich bezhraničných možností a tak aspoň s vedením Ukrajiny dojednali „dobrovoľné“ odovzdanie prírodných surovín.
Vízia suverénnej Ukrajiny je tým pre budúcnosť uzatvorená, a to aj keby sa Putin v okamihu stiahol bez akýchkoľvek územných nárokov. Prečo by sa teda stretnutie ekonomických záujmov Západu a Východu nemalo odohrávať v takom srdečnom duchu a bez Zelenského?! Trump nevyšiel zo summitu ako bombastický víťaz v zápase starého štýlu – ale byť zadobre s Ruskom teraz, keď sa mení paradigma v mocenskom rozložení, pre záchranu veľmocenského statusu USA nezaškodí.
Pre Vladimira Putina sa aljašský summit stal politickým víťazstvom. Presnejšie, jeho potvrdením. Západ namiesto konštruktívnej politiky s postsovietskym Ruskom desaťročia pracoval na jeho izolácii a keď rozpútalo vojnu na Ukrajine, tri roky trvá na tom, že ho „položí“ sankciami. Nestalo sa tak, a s výnimkou európskych politikov odtrhnutých od reality si nikto ani nemyslel, že sa tak stane – najmenej v USA. Bojisko sankčnej politiky sa ukázalo ako nová forma porážky pri Borodine (1812), špecificky pre EÚ spoliehajúcu sa na anachronické euroatlantické spojenectvo. A tak napriek zbožným prianiam Putin nie je ani oslabený, ani izolovaný, ale kráča po červenom koberci a na záver predstaviteľovi supermoderného, superpokrokového, superslobodného, superdemokratického, supervytúženého sveta žoviálne odkazuje – čau, čau, nabudúce v Moskve!
Podľa britského The Economist je summit pre Trumpa dokonca „geopolitickou nočnou morou zodpovedajúcou poníženiu, ktoré utrpel Volodymyr Zelenskyj v Bielom dome vo februári. Trump to tak zatiaľ nevidí. Ale ak si uvedomíme, že na jednej strane šachovnice sledujeme magnáta prahnúceho po Nobelovej cene za mier, podozrivého zo sexuálneho zneužívania, z ohovárania a falšovania obchodných záznamov, ktorý sa v politickom systéme zmenenom na reality šou stal prezidentom; a na druhej strane právnika, školeného člena tajnej služby, ktorý sa svojmu náprotivku bez ťažkostí prihovára v jeho jazyku a od ktorého beztrestnosti je tolerovanejšia len beztrestnosť Benjamina Netanjahua, nemôžeme nevidieť, že stretnutie na Aljaške najväčšmi signalizuje problém pre Európu. Pre to, ako sa v budúcnosti postaví k svojim deklamovaným hodnotám a reálnym možnostiam svojej politiky.
