Zlaté žltnutie viniča, ktoré prináša smrť vinohradu, hovorí, aby sme veci týkajúce sa vína konečne pevne uchopili do rúk. Choroba pripomenula, že vinohradníctvo trpí tými istými neduhmi ako celé poľnohospodárstvo. Krajina, kedysi zásobujúca vínom a bravčovým mäsom Českú republiku, ich dnes vo veľkom dováža. Nehľadiac na oteplenie, sa na Slovensku rodí vynikajúce biele i ružové víno a už aj červené.
Naše vinohrady však chradnú, v okolí Bratislavy aj cieleným nezáujmom, aby ich čím skôr skúpili developeri na výstavbu víl, inde si nevedia rady, lebo za roky sa nepohli pozemkové úpravy. Jasnou rečou to hovorí o prevládajúcom vzťahu k pôde, tradícii utváranej po stáročia, na konci ktorej je nielen víno, ale aj panoráma krajiny, ktorú jej (ešte) dodávajú vinohrady.
Zo zákona musí pôdu jej majiteľ udržiavať v nezaburinenom stave. Štát však nie je schopný vynútiť si poriadok. Vraj paragraf sa kríži s paragrafom.
Z úst odborníkov zaznieva, že tak ako sme si pred viac ako sto rokmi poradili s fyloxérou, poradíme si aj so zlatým žltnutím viniča. To však znamená dosiahnuť jednotu v konaní celého spoločenstva vinohradníkov, rešpektovať nariadenia fytosanitárnej služby, a to nielen v komerčných – profesionálnych – vinohradoch, ale nekompromisne bojovať s chorobou aj v malých viniciach.
Len nedávno skončené ťaženie proti slintačke a krívačke ukázalo, aký iba približný obraz sme mali o chovateľoch dobytka a ošípaných. Opäť zisťujeme, čo roky nikoho nepálilo: množstvo viníc je neregistrovaných a ďalšie na stovkách hektárov pustnú. Opustené vinice, o ktoré sa nik nestará, sú liahňou cikádok, ktoré šíria nebezpečnú chorobu do obrábaných vinohradov.
Keď v roku 1989 Marta Kubišová spievala o návrate vlády do rúk ľudu, málokto si vtedy uvedomoval, že demokracia, to je aj rešpektovanie práva. Návrat viníc a všeobecne pôdy do rúk pôvodných vlastníkov nepriniesol len odčinenie krivdy, ale aj povinnosť starať sa o nadobudnuté pozemky.
Naše vinohrady chradnú, v okolí Bratislavy aj cieleným nezáujmom, aby ich čím skôr skúpili developeri na výstavbu víl, inde si nevedia rady, lebo za roky sa nepohli pozemkové úpravy. Jasnou rečou to hovorí o prevládajúcom vzťahu k pôde, tradícii utváranej po stáročia, na konci ktorej je nielen víno, ale aj panoráma krajiny, ktorú jej (ešte) dodávajú vinohrady.
Mnohí sa o ne nestarajú, ako sa na riadneho hospodára patrí. Čo majú robiť poctiví vinohradníci, keď najbližší sused kašle na vinicu? Iste sú medzi nimi takí, čo zostarli a do vinice už nedôjdu. No nejde len o vinice, tisíce pozemkov po celom Slovensku sú porastené burinou, krovím. Zákon pritom jasne vraví, že pôdu musí jej majiteľ udržiavať v nezaburinenom stave. Štát však nie je schopný vynútiť si poriadok. Vraj paragraf sa kríži s paragrafom.
Závidíme Rakúšanom svedomito obrobenú krajinu, disciplinovane šoférujeme po rakúskych diaľniciach, lebo vieme, že porušenie pravidiel trestajú vysokou pokutou. Demokracia je aj poriadok. A ak sa u nás ľahko šíri nebezpečná choroba, nie je to len dôsledok klimatickej zmeny, ekologizácie na slovenský spôsob, ale aj neporiadku a neschopnosti inštitúcií vynútiť si elementárny poriadok.
