Predseda francúzskej vlády François Bayrou potreboval podporu pre svoj plán ozdravenia financií prostredníctvom škrtov vo výdavkoch predstavujúcich sumu okolo 44 miliárd eur, a tak hral vabank: požiadal o hlasovanie o vyslovení dôvery, a nedostal ju. Jeho odstúpenie znamená už tretí pád vlády za deväť mesiacov. Úloha opraviť francúzsky rozpočet s ním však neodchádza, práve naopak. A to bez ohľadu na to, či prezident Macron vymenuje iného premiéra, alebo si nakoniec protesty proti úsporným opatreniam, ktorých symbolom sa Macronova vláda stala, vynútia aj jeho odstúpenie.
Tak by si to aspoň žiadala ľavica zastúpená Jeanom-Lucom Mélenchonon, pre ktorú sú nekonečné škrty v sociálnej oblasti len reprodukovaním bludného kruhu záchrany kapitálu elít pred nacionalistickou pravicou, nie jeho riešením. Keď si totiž v posledných voľbách Francúzi zvolili Macrona, nebolo to pre neho, ale proti odovzdaniu moci krajnej pravici. Jediné, čím si jeho kabinet mohol získať nie núdzovú, ale trvalú podporu, by boli drastické opatrenia celkom iného druhu: oproti sociálnym škrtom podstatne vyššie zdanenie milionárov a korporácií.
Keď Európska komisia Francúzsko pokarhala za klesajúce príjmy z daní a nadmerné verejné výdavky, François Bayrou, ktorý nastúpil po Michelovi Barnierovi pôsobiacom na svojej funkcii len tri mesiace, ohlásil rozhodné kroky. Nespokojnosť verejnosti je však tvrdá hrádza najmä z očividne dvojakého metra tejto rozhodnosti. Kým sa Bayrou snažil znížiť verejné výdavky, daňové úľavy pre korporácie a bohatých zavedené Macronom ešte v roku 2017 ostali nedotknuté. A tak rozširujúca sa ekonomická priepasť a zadlžovanie ostávajú prvkom, ktorý bude i naďalej trieštiť francúzsku politiku a vystavovať ju čoraz radikálnejšiemu protitlaku.
