Pamätáme sa ešte na konsolidáciu a reformy v 90. rokoch a na začiatku storočia. Po revolúcii v roku 1989 dominoval federálny minister financií Václav Klaus: on určoval tón, predkladal argumenty, útočil, ostatným politikom zostal iba priestor na obranu. Na Slovensku to bol Ivan Mikloš a neskôr aj Brigita Schmögnerová Ktokoľvek s nimi mohol nesúhlasiť, ale nemohol poprieť ich erudíciu a cítil k nim prirodzený rešpekt. Staré časy dnes nič nepripomína. Akým-takým pokusom bola Ódorova vláda a jej balíček opatrení, tzv. lego kocky.
Príčin je viac. V prvom rade skutoční experti zmizli z politických strán, nahradili ich populisti, táraji a marketingoví mágovia. Keď sa ekonomike darí, neškodí to, ale keď sa dostane do vlečúcej sa krízy, tak je to problém – a poriadny. Smer i Hlas síce svorne vyhlasujú, že sú veľkými ľavicovými stranami, ale experti na hospodársku politiku im evidentne chýbajú. Totiž nestačí len hodiť opatrenia na stôl a tlmočiť, koľko miliónov eur prinesú do rozpočtu, ale treba aj fundovane a presvedčivo argumentovať. Aj preto má koalícia zjavný problém zostaviť dobrý konsolidačný balíček.
Stavia v Smere, Hlase a SNS na mocenské hry a rozdeľovanie spoločnosti, alebo konečne na kompromis a spoločenské blaho? Vyhrá povýšenosť a spupnosť alebo pragmatickosť, racionalita a potreby Slovenska?
Nehádžme všetku vinu na Kamenického. Nad sebou má dominantného premiéra i koaličných partnerov, ktorí si presadzujú svoje – často hlava-nehlava. A povedzme si, že nie každé opatrenie v konsolidácii je zlé. No nestačí len vysypať opatrenia z koša, malo to byť o vyladení, radení, preferenciách, zapadaní do mozaiky: proste o nuansách. A to všetko chýba.
Keby mal Kamenický guráž, tak by sa nebál vystúpiť proti štedrým 13. dôchodkom a chybám penzijného systému, požadoval by efektívnejšiu energopomoc, či by viac dbal na odborné vyladenie daňových sadzieb (kritizovanú daň z cukru už navrhoval Ódor), zatlačil by viac na samosprávy pri daniach z nehnuteľností a nepripustil by zavedenie transakčnej dane.
Opozícia nie je na tom oveľa lepšie. Kritizuje všetko, no jej návrhy sú hmlisté. Ba v populizme zašla až tak ďaleko, že SaS zvoláva na 17. novembra generálny štrajk. Preložené: neoliberálna SaS zvoláva štrajk, ktorý je pre pravicové strany červeným súknom. Skôr ako na pravicu sa SaS podobá na francúzske ultraľavicové hnutia a Branislav Gröhling na ich lídra Jeana-Luca Mélenchona.
Čuduj sa svete, konsoliduje sa aj vo Francúzsku, v Nemecku a ostatných krajinách EÚ. Pretože nielen na Slovensku máme problém s vysokým deficitom – ako sa nám snaží klamlivo navodiť opozícia. Prebytok majú na Cypre, v Írsku či v Dánsku, pritom tam je vysoké daňové zaťaženie (vysoký podiel verejného sektora!).
Hoci konsolidácia drví koalíciu, nie je ešte koniec. Ba opozícia jej podáva pomocnú ruku. Stačí, aby koaliční lídri a minister Kamenický zakomponovali do rozpočtu návrhy opozície: tá nebude môcť nič namietať. Tak by jej koalícia zobrala vietor z plachiet. Pretože najväčším problémom nie sú samotné opatrenia, ale už masový odpor v spoločnosti – zásluhou dobrej roboty opozície.
Stavia v Smere, Hlase a SNS na mocenské hry a rozdeľovanie spoločnosti, alebo konečne na kompromis a spoločenské blaho? Vyhrá povýšenosť a spupnosť alebo pragmatickosť, racionalita a potreby Slovenska?
