V Saske opäť raz merali a okamžite strihali, inak sa nedá vysvetliť ich skrat. Myšlienka vyzvať spoločnosť na veľký masový protest 17. novembra, teda na výročie, keď sa začal odpočítavať pád komunizmu, primárne dáva zmysel. Má znamenať začiatok konca vlády Smeru, SNS a Hlasu i samotného Roberta Fica. Nielen konsolidácia, ale aj zrušenie pracovného pokoja na štátny sviatok 17. novembra mnohých riadne pobúrilo. Lenže Branislav Gröhling a jeho tím akoby nechápali či nepoznali celý kontext.
Áno, dvojhodinový generálny štrajk 27. novembra 1989 znamenal stratu akejkoľvek kredibility komunistickému režimu. Do štrajku sa zapojilo 75 % občanov. V Saske sa domnievajú, že konsolidácia a dlhoročná vláda Smeru sú rovnakým „lákadlom“ ako totalitný režim. Nielenže je iná doba, ale nesedí ani symbol. Generálny štrajk v roku 1989 bol určitou formou reakcie i na generálny štrajk 24. februára 1948, ktorý bol pomyselnou predposlednou kvapkou k uchopeniu moci komunistickou stranou na dlhých 40 rokov. Majú pravicoví liberáli na pamäti aj tento generálny štrajk alebo ani o ňom nič netušia?
Opozičníci cítiac podporu ľudí pri konsolidácii a vidiac nemohúcnosť koalície prichádzajú s „výstrelkami“. Naraz je na pomyselnom smetisku veľa kohútov. Ak to takto pôjde ďalej, skončia nakoniec v sebe.
A Československo ochromil ešte jeden generálny štrajk – na konci roka 1920. Vtedy po ňom siahlo ľavicové krídlo najsilnejšej politickej strany – sociálnej demokracie. Dôsledok? Strana sa rozpadla a ľavé krídlo založilo KSČ. Žeby skrytý odkaz Smeru, ktorému hrozí „vyhadzov“ zo Strany európskych socialistov (PES)?
To len k politickej nevzdelanosti a mávaniu historickými symbolmi hlava-nehlava. A tým sa zásadné nedorozumenia nekončia. Štrajk vyhlasujú zástupcovia zamestnancov, odbory, na dosiahnutie lepších pracovných podmienok alebo vyšších platov. Odbory dávajú však od zamýšľaného štrajku ruky preč. Nechcú mať nič spoločného so zneužívaním štrajku na stranícke účely. KOZ organizuje navyše protest 30. septembra. A proti sú logicky i zamestnávatelia – predsa nebudú podporovať štrajk, ktorý znižuje produkciu a zisky, aj keby bol len dvojhodinový. Strelili by si do nohy a vyslali ošemetný signál do budúcnosti.
Problematický je štrajk aj z právneho hľadiska: majú politické strany vlastne na vyhlásenie právo, nie je to výsostné právo odborov? Na to musia odpovedať právnici. Gröhling s Naďom asi na ich názor neboli zvedaví. Ani vo Francúzsku momentálne generálny štrajk proti konsolidácii nevyhlasujú krajne ľavicové strany – nechávajú to na odbory. Áno, v krajine galského kohúta je situácia veľmi podobná. No štrajkom máva krajná ľavica, nie liberálne pravicové strany. Práve to je najväčší nonsens.
Nehovoriac o tom, že celá iniciatíva môže dopadnúť fiaskom. To si uvedomujú aj ostatné opozičné strany. Na to, aby štrajk bol úspešný, musela by sa ho zúčastniť aspoň polovica populácie. No SaS a Demokrati majú spolu podporu možno 12 %, s PS je to síce 33 %, ale nie celej populácie, len ľudí ochotných ísť k volebným urnám. Celodenný štrajk by spôsobil neuveriteľné komplikácie – samotným účastníkom, ako aj celej spoločnosti (zastavená doprava).
S jedlom rastie chuť. Opozičníci cítiac podporu ľudí pri konsolidácii a vidiac nemohúcnosť koalície prichádzajú s „výstrelkami“. Každý sa chce predviesť, zabodovať. Naraz je na pomyselnom smetisku veľa kohútov. Ak to takto pôjde ďalej, skončia nakoniec v sebe. Počkajme si.
