Jednoznačný postoj k izraelskej politike symbolickým spôsobom najpresvedčivejšie preukázali už v máji a júni Írsko, Španielsko, Nórsko, Slovinsko, Arménsko a Mexiko.
Uznanie palestínskeho štátu vyvoláva veľa otázok, strachu aj pochybností, zatiaľ však najmä posmechu medzi tými, ktorí Pásmo Gazy a Západný breh dávno vidia ako realitnú bonanzu. Ich zastupuje napríklad krajne pravicový minister financií Bezalel Smotrič, ktorý sa tak vyjadril 17. septembra na konferencii mestskej obnovy v Tel Avive, opierajúc sa o plán Donalda Trumpa a jeho podporu. Bodro pripomenul, že „demoličnú fázu máme za sebou. Teraz potrebujeme stavať“.
Sledovať vajatanie štátov pri uznávaní Palestíny je (aj preto) mnohými spôsobmi na hranici grotesky. Zatiaľ čo svetová verejnosť tlačí na vlády rôznymi druhmi protestov – od bojkotu po celoštátne štrajky (Taliansko), o akých ani Branislav Gröhling nesníva, predstavitelia vlád pristupujú k symbolickému kroku s nepomerne väčšími obavami a menším nadšením ako k priamemu vyzbrojovaniu, medzi inými, Ukrajiny. Povedzme pre takého Keira Starmera musí byť zaradenie Netanjahuom do spolku antisemitov, kde už patrí o. i. Jeremy Corbyn, veľmi bolestné „sústo“. A hoci treba uznať aj význam symbolických krokov, čo ako bezzubých či trebárs aj dramaticky bezprecedentných, je zrejmé, že uznanie ešte neznamená moc. Lebo zatiaľ čo reči sa hovoria, smrť sa je.
Najpodstatnejšie je donútiť Izrael zastaviť vraždenie. Medzi objatiami a pokusmi zachovať demokratické zdanie opakovaním zvyčajných zaklínadiel sa k tomu akosi nikto nemá. Jedinou možnosťou ostáva vytrvalý tlak verejnosti na vlády – svetové aj izraelskú. Toho sa demolično-budovateľské plány boja zaručene viac ako svetových lídrov.
