Okrem toho, že sa Slovensko základným zákonom štátu prihlásilo k najkonzervatívnejším krajinám v Európskej únii a že ústava nie že spečatila, ale nadhodnotila kresťanskú orientáciu Slovenska, vyslalo hlasovanie o nej dôležitý signál.
Ficovi sa nielen podarilo odkloniť pozornosť od konsolidácie, od nejednotnosti koalície a získať si na svoju stranu kresťanských voličov – a možno tak aj oslabiť KDH-, ale predviedol tiež test fungovania budúcej koalície, ak by voľby vyhralo Progresívne Slovensko.
Doteraz PS de facto vylučovalo z budúcej koaličnej spolupráce hnutie Slovensko. No do dnešného dňa to nezaznelo takto explicitne. Vedenie strany nevylučovalo z prípadného spoločného vládnutia KDH, hoci voliči PS sú voči KDH extrémne negatívne naladení. Ukázali to aj emócie po schválení novely ústavy. Zabudnime však na emócie, pod vplyvom ktorých sa teraz vyjadroval aj líder PS Michal Šimečka, keď vyhlásil, že „toto je koniec akýchkoľvek úvah o spolupráci s Hnutím Slovensko".
Ak by raz na zostavenie vlády hnutie Igora Matoviča potreboval, zmenil by názor – alebo aspoň rétoriku. PS dnes síce tvrdí, že KDH bolo aspoň od začiatku „transparentné“ a „konzistentné“ vo svojich postojoch, ale nič to nemení na fakte, že v prípade víťazstva vo voľbách by nemohlo vládu zostaviť s ideovo blízkymi stranami, na „pomoc“ by mu prišla iba SaS.
A ak nová vláda s dvoma konzervatívnymi – dnes zvyškom opozície ostrakizovanými stranami vznikne – bude mať svoje slabé miesta a ani nová garnitúra, spoliehajúca sa na sily KDH a Slovenska, ústavu tak ľahko nezmení. Musela by hľadať hlasy inde. Mimochodom, Slovensko nie je zďaleka také konzervatívne, ako by tomu nasvedčovala čerstvo vynovená ústava.
Kým sa voliči opozície na facebooku hádajú, jedni nadávajú na Matoviča, ako na Ficovho trójskeho koňa, ďalší sa rozčuľujú, prečo Šimečka nevylúčil zo spolupráce aj KDH a odmietajú mu tlieskať na protestoch, Fico môže byť spokojný.
Potenciálnu vládnu koalíciu, ktorá by možno vznikla po ďalších voľbách pod vedením PS, oslabujú ideové spory. Pritom, tie v minulosti neboli medzi tábormi konzervatívcov a liberálov také vyhrotené a ak v mene vyššieho cieľa ustúpili do úzadia, dokázali tu fungovať aj koalície zostavené zo strán s odlišnými ideologickými východiskami. (Napríklad po porážke Mečiara v roku 1998.) Naopak, Dzurindova vláda skončila predčasne v roku 2006, keď sa vládna koalícia rozpadla. KDH sa z nej rozhodlo odísť pre rozhodnutie SDKÚ, že minister zahraničia Eduard Kukan nepodpíše návrh zmluvy s Vatikánom o výhrade vo svedomí.
Bolo to len pár mesiacov pred riadnymi voľbami, tie sa napokon konali o trochu skôr, ale práve v týchto voľbách sa dostal prvý raz k moci Robert Fico. Nech si dnešní potenciálni partneri vo vláde (aj ich voliči) zoberú z minulosti ponaučenie. S konzervatívnymi silami na Slovensku treba počítať a ten, kto s nimi vie nájsť spoločnú reč, v politike profituje.
Deň schválenia Ficovej novely ústavy je teda smutným dňom pre opozíciu a jej voličov a dobrým dňom pre Roberta Fica.
