Progresívci a liberáli sa až do poslednej chvíle spoliehali, že zmeny v ústave neprejdú. Dvaja poslanci KDH (jeden z nich, František Mikloško, nie je členom strany) neúspech istili – povedali vopred nie. Po úmrtí poslankyne Anny Záborskej z KÚ (z kandidátky OĽaNO, premenovaného na Hnutie Slovensko) sa šance presadenia novely blížili k nule. Sám premiér Fico ešte minulý štvrtok, keď malo pôvodne prebehnúť hlasovanie, vopred ohlásil porážku. O to viac na druhý deň dopoludnia Slovensko šokovali poslanci Matovičovho hnutia Marek Krajčí a Rastislav Krátky, ktorí zdvihli ruku za novelu. Zrazu sa spolu s Igorom Matovičom stali vyvrheľmi a zradcami. Slovami hany nešetrili ani ľudia, ktorí inak poučujú o slušnosti, tolerancii a morálnosti.
Prečo sa hnev zniesol aj na Matoviča, ktorý za nič nemohol, a KDH zostalo ušetrené? Trochu dvojaký meter, či nie? A keď už hovoríme o morálke, ako je možné, že sám Matovič a viacerí ďalší z jeho klubu s novelou vnútorne úplne súhlasia, len nemôžu hlasovať s „mafiou“? Ide teda (u veriacich) o hodnoty, presvedčenie alebo o niečo iné? A čo je dôležitejšie?
Zopakujme si: za schválenie ústavy nemohlo KDH, ale dvaja poslanci z Hnutia Slovensko. Lišiak Matovič okamžite pochopil, odkiaľ vietor fúka, a svoj hnev pretkaný nevyberanými výrazmi obrátil na svojich poslancov – nie prvýkrát za 15 rokov v politike. Krajčí a Krátky boli bez milosti vyhodení z klubu, Richard Vašečka z KÚ, ktorý tak trochu zostal mimo záujmu a vyhol sa rôznym štipľavým pomenovaniam, radšej odišiel so cťou sám. Matovičov dlhoročný kamarát Krajčí bol nakoniec „omilostený“, no na Krátkom zostala všetka „špina sveta“. Ako keby len on dodal potrebných 12 hlasov koalícii.
Opozíciu skôr porazí rozdeľovanie na dobrých a zlých, verných a zradcov, strata akejkoľvek tolerancie, stavanie do role nespochybniteľnej morálnej autority ako vypĺznutý koaličný tiger.
Matovičovi sa cielenými protiútokmi ako-tak podarilo vyviaznuť zo šlamastiky, no opozícia zostala totálne rozhádaná a paralyzovaná. PS a SaS a ich priaznivci nedokázali udržať v sebe hnev i nemalú dávku zlosti. Ako keby jedno hlasovanie, ktoré v podstate nič nemení, prevrátilo Slovensko naruby. A to len preto, že prívrženci opozície vytvárajú úplne dusnú atmosféru v spoločnosti, plnú úzkoprsosti, kde akýkoľvek iný názor či jemné vykoľajenie z línie vyvolá búrku nevôle.
Smer, Hlas, SNS i Fico majú toho hodne na rováši. Lenže kto by za tie roky pri moci nemal? No namiesto štandardných politických nástrojov sa opozícia úplne zbytočne uchyľuje k hanlivým nálepkám ako mafia či ku kriminalizácii oponentov, rozdeľovanie spoločnosti na dobrých a zlých (aj KDH už bolo onálepkované ako menšie zlo…). V tejto úzkej uličke medzi dobrom a zlom niet miesta pre toleranciu, vedie k hnevu a depresii. Vytvára sa dojem, ako keby inde v Európe vládne strany boli imúnne voči korupcii či inštitúcie fungovali dokonale. Veď sa len pozrime do „dobrého“ Česka. Prečo v minulosti 30-percentná ODS má dnes podporu cca 10 % a vládne strany čelia korupčným kauzám? (Či sme už zabudli na hlášky ako „Gabo to vidí alternatívne“ či o skupinke, ktorá chce rozvrátiť Slovensko (kto stál na jej čele?), z dnes toľko vychvaľovanej druhej Dzurindovej vlády. A nehovoriac o Radičovej, Matovičovej a Hegerovej vláde, ktoré boli spájané s toľkými nádejami. )
Vytváranie atmosféry, že odstavením Smeru a Fica bude Slovensko spasené a premení sa na raj, možno viac škodí krajine ako samotné spravovanie krajiny Smerom, Hlasom a SNS. Akékoľvek malé stretnutie s nemilou realitou potom vedie k dezilúziám a zbytočným sklamaniam. Opozícia má ísť každopádne vláde po krku, ale rozdeľovanie na dobrých a zlých, verných a zradcov, strata akejkoľvek tolerancie k iným postojom, stavanie do role nespochybniteľnej morálnej autority, ju skôr porazí samo ako vypĺznutý koaličný tiger.
