Určite áno, aj keď, neboli sme v koži rušňovodiča, ktorý riadil vykoľajený vlak. Zlyhal vraj ľudský faktor. Ale aj tzv. ľudský faktor má nejaké príčiny, pozadie. Systém by mal zaručiť, že ľudský faktor nezlyhá. Keď nastupujeme do vlaku, chceme systému veriť.
„Starí“ rušňovodiči, teda tí, ktorí vykonávajú svoje povolanie už desiatky rokov, sú na svoju prácu hrdí, ale vravia o nedostatkoch, ktoré ju komplikujú a môžu byť v pozadí problémov, ktoré napokon vyústia do nešťastia.
Práca rušňovodiča je extrémne náročná a vyčerpávajúca. Mali by ju vykonávať len fyzicky a psychicky zdatní jedinci, schopní absorbovať určitú sumu poznatkov, lebo vývoj ide dopredu a nároky na riadenie vlakov stúpajú.
Lenže prilákať nových schopných ľudí do radov rušňovodičov nie je ľahké, benefity nie sú dosť atraktívne, výkonov pribúda, ale bez toho, aby sa adekvátne zvyšovalo aj finančné ohodnotenie, a tak sa nerobí výber tých najlepších, ale jednoducho nábor.
Zľavuje sa z kritérií, ktoré by mal adept na rušňovodiča spĺňať. Berú aj ľudí bez maturity, stačí vraj vek 18 rokov. Psychiku negarantuje nikto.
Vedenie Železníc Slovenskej republiky tvrdí, že nedávna zrážka pri Rožňave je ojedinelou záležitosťou. Takéto situácie sú vraj v osobnej železničnej doprave na Slovensku zriedkavé. Našťastie. Ale aj zriedkavým situáciám by sa malo predchádzať, pretože dôsledkom môže byť poškodenie zdravia na celý život alebo smrť.
Rušňovodiči vravia, že Slovensko zaspalo dobu vo výcviku nových rušňovodičov aj v obnove vlakového parku. Staré rušne vyrobené ešte v ČKD sú síce kvalitné, ale nestačí im už bežná údržba, vyžadujú si generálne opravy.
Pri tvorbe grafikonov by malo vedenie železníc počúvať rušňovodičov. Každé zastavenie a rozjazd totiž znamená spomalenie, a teda meškanie vlakov.
Konsolidácia sa stala zaklínadlom, ale sú veci, na ktorých nemožno šetriť.
