Udupať autoritu, akou bol Unamuno, nebolo ľahké ani pre extrémnu pravicu, pretože starý pán bol vážený aj v konzervatívnych kruhoch. „Nech žije smrť?“ znel Unamunov hlas ďalej. „Teda nech zomrie život“? Jeho prejav bol taký silný, že sa oň opiera psychoanalýza pri definovaní tých, ktorí sa životu obracajú chrbtom (tzv. nekrofilný prístup) a „hrdinsky“ velebia smrť a vojnu; a tých, ktorí napriek prevládajúcemu trendu a ťažkým skúsenostiam hovoria „áno“ životu (biofília). „Vyhráte, pretože brutálna sila vám nechýba, ale nezvíťazíte, pretože zvíťaziť znamená presvedčiť.“ Na to musí človek dokázať potlačiť nenávisť natoľko, aby mohol trvať na svojom „áno“ životu. Taliansky spisovateľ Antonio Tabucchi túto náročnú individuálnu schopnosť, ktorá je zároveň najdôležitejšou spoločenskou zodpovednosťou, nazýval „osobnou zodpovednosťou za chod dejín“.
Žijeme v iných časoch. Vylievanie zlosti sa stalo takým samozrejmým ako nevedomosť a takým verejným, že hocikomu pod klamom „slobody slova“ umožňuje zbavovať sa zodpovednosti za svoje správanie. Akoby neexistovalo nič ako vnútorná integrita a dôstojnosť. Len v poslednom čase na to upozornila kauza s bývalým českým premiérom Mirkom Topolánkom: Za vyjadrenie sústrasti pri smrti predsedníčky Štátneho úradu pre jadrovú bezpečnosť Dany Drábovej ušlo nespočet „nech žije smrť!“. Slovenský „nekrofil“ bol prešibanejší; to, že sa nechal ovládnuť nenávisťou k životu, zamaskoval šalamúnsky: „Nech žije Cintula!“ napísal na verejnosti.
Ktokoľvek, kto dennodenne čelí virtuálnym, zväčša anonymným urážkam a výzvam na likvidáciu nie za to, že niekomu želá smrť, ale za to, že ako človek vstupujúci do formovania spoločnosti prejavuje odvahu pomenúvať „nekrofilov“ tohto sveta bez toho, že by priamo navádzal na ich smrť alebo by smrť jednotlivca považoval za riešenie spoločenských problémov, veľmi dobre vie, koľko duševnej vytrvalosti a sily stojí nepodľahnúť nenávisti nenávistníkov, ktorí vám stoja na krku a túžia po tom, aby ste aj vy podľahli skratkám volania po smrti. Opýtate sa, a čo, vari chce autorka povedať, že nikoho nenenávidí tak, aby sa tešila z toho, že by zajtra nebol?
Nemajú však predsa pravdu všetci „Unamunovia“, ktorí vedia, že ak chce človek zvíťaziť, nie vyhrať, musí v prvom rade dokázať ovládnuť svoje osobné volanie po krvi a prejaviť svoju osobnú zodpovednosť?
