Zamestnávatelia majú potom problém, ako pri dnešnej nízkej nezamestnanosti niektoré miesta obsadiť. Na pracovnom trhu majú pritom ťažkosti s uplatnením skôr ľudia po päťdesiatke, tí si nové zamestnanie často nevedia nájsť.
Vzniká tak paradox – firmy radšej zamestnávajú absolventov, ktorí sú nepopísaným listom papiera a možno ich mnohým veciam naučiť, tvarovať ich podľa svojich potrieb, na druhej strane sa v nich aj často sklamú a prepustia ich, alebo mladí „nevďačníci“ odídu sami.
Skutočnosť, že mladí ľudia sa oveľa rýchlejšie rozhodujú pre výpoveď ako staršia generácia, by mohla svedčať o ich rozmaznanosti, no možno sú len odvážnejší v nastoľovaní prirodzených požiadaviek a v obhajobe svojich zamestnaneckých práv. Mladí častejšie odchádzajú, ak nenachádzajú súlad s firemnou kultúrou, pracovnými podmienkami alebo s kariérnymi možnosťami.
Chcú, aby ich práca dávala zmysel. Chcú home office a jasný work-life balance. Sú technicky zdatní a sebavedomí. Ak sa im niečo v práci nepáči, netrpia zbytočne, ľahko dajú výpoveď a hľadajú si nové miesto. Kedysi sa takýmto ľuďom hovorilo fluktuanti, dnes sú to „ľudia nových výziev“.
Podľa prieskumu Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení až 50 percent mladých zamestnancov plánuje odísť z práce do šiestich mesiacov. Zamestnávatelia ich však tiež prepúšťajú častejšie než starších kolegov – dôvodom sú nerealistické očakávania, slabšia pracovná morálka a precitlivenosť na kritiku.
Zamestnávatelia si musia mladých ľudí obchádzať, aby o nich neprišli. Napokon, čoskoro budú na trhu k dispozícii už len takéto pracovné sily.
