Juraj Cintula má šťastie aj smolu zároveň. Ak si úprimne myslel, že zabitím premiéra vyrieši náročné spoločenské problémy, ktoré si všetky zázračne personifikoval do jeho osoby, má šťastie, že sa mu to nepodarilo. Napriek tomu, že prekvalifikovanie trestu z pokusu o úkladnú vraždu na teroristický čin, za ktorý je možný trest 25 rokov alebo doživotie, dostal 21 rokov a nádej odvolať sa na Najvyšší súd, čo môže aj vzhľadom na jeho vek znamenať významný rozdiel.
Ak by aj odvolanie zabralo a výmera trestu by sa skrátila, stále bude mať dosť času premýšľať, či predsa len nezmení svoj názor zo záverečnej reči na to, či sa zodpovednosť za politický marazmus skutočne dá pripísať jednému politikovi. A či vôbec „riešenia“ osamelých vlkov, odhodlaných vstúpiť do dejín, môžu mať iné ako devastačné dôsledky na celú spoločnosť. Z tohto hľadiska máme šťastie aj my všetci a môžeme byť radi, že jeho muška bola ešte roztrasenejšia než jeho spoločenské úvahy.
Juraj Cintula má aj smolu. Práve pre svoju pozíciu „spravodlivého osamelého vlka“ sa jeho prípad vyriešil pomerne rýchlo a bez prieťahov – odhliadnuc od znakov „nádejných“ konšpirácií o fingovanom atentáte alebo, naopak, o nitkách vedúcich k opozícii. Nie je svetový politik, aby mohol vražedným skutkom priskrutkovávať perute vznešených mierotvorných misií a vyhnúť za zodpovednosti za státisíce či len jeden život.
Otázka toho, či je trest „dostatočný“ na to, aby mohol pôsobiť odstrašujúco, je podľa mňa celkom zbytočná. Odsúdeného zmätočné, vyslovene nekonzistentné a niekedy až detinsky naivné vyjadrenia skôr vypovedajú o mentálnom chaose, ktorý je pomerne rozšírenou typickou črtou všeobecného uvažovania o politike v totálne depolitizovanej, výlučne emóciami poháňanej spoločnosti.
