Pretože problémy, ktoré dávajú extrémistom zelenú, nemiznú, a kozmetické úpravy liberálnych oponentov v ľudsko-právnych otázkach zatiaľ asi málokde viedli k zmene, ktorá by aj prakticky dokázala zlomiť systém, z ktorého polarizácia a nespokojnosť vznikajú.
Liberálni Demokrati66 (D66) na čele s Robom Jettenom dosiahli, naopak, svoj doteraz najlepší volebný výsledok a Jetten má najlepšiu pozíciu stať sa premiérom. Vo štvrtok ráno boli teda hlasy v remíze: zatiaľ čo pravicoví populisti stratia 11 kresiel, progresívno-liberálna D66 získa 17. Obe strany tak zo 150 parlamentných kresiel po bratsky dostanú 26. Veľký predvolebný favorit, Kresťanskodemokratická výzva (CDA), ktorá podobne ako D66 stavala na svojej pozícii sprostredkovateľa v polarizovanej spoločnosti, sa posilnila z 5 na 18 kresiel.
Ukázalo sa, že Wilders a jeho nacionalistickí európski kolegovia starého štýlu síce (Alternatíva pre Nemecko, Národný front vo Francúzsku, Reformná strana v Británii… ) majú odvahu prelomiť tabu s migráciou, ku ktorej liberáli zvyknú pristupovať ako k neexistujúcemu sociálnemu problému, ale preklasifikovanie problematiky na agresívnu rasovú otázku ešte neznamená, že aj vedia vládnuť. Geert Wilders to neodkázal a sklamal aj tých, ktorí by si riskli vytvoriť s ním vládu. Priveľká radosť ale nie je na mieste, lebo ak niečo zmizne z hľadáčika, ešte to neznamená, že to neexistuje. Wildersova strana je stále najväčšia, a navyše nie je jediná vo svojom žánri.
Na nejaký výdych ani obľúbené reči o záchrane „európskych hodnôt“ ale nie je dôvod. Najmä ak sme ochotní si pripustiť, že hlavnými témami volieb nebola len imigrácia, ale najmä otázky (ne)bývania, teda v zásade témy „chlebové“. Keby sa na ne európski liberálni demokrati nepozerali zväčša z blazeovaných výšin svojej výlučnosti, možno by rýchlo videli, že ani príklon voličov k extrému nie vždy zodpovedá skutočnému extrémizmu, ale je odpoveďou na sociálnu nespravodlivosť.
