Prvá vážna chyba, ktorej sa pri hodnotení súčasnej Číny dopúšťame, je, že ju považujeme za homogénny štátny útvar, kde žijú len Číňania, ktorí používajú jednu jedinú štandardizovanú reč. Čína navonok síce pôsobí ako štát, ale vnútorne funguje ako ríša. Mandarínska štruktúra riadenia krajiny sa nezmenila, byrokratické cisárstvo pokračuje, len názvy funkcií sa zmenili. Je to čosi podobné ako Vatikán, ktorý bol (a čiastočne zostal) pokračovaním Rímskej ríše.
Čína zostáva ríšou napríklad aj preto, lebo v nej žije vyše päťdesiat národov a národností, z ktorých nejeden je početnejší než obyvateľstvo najľudnatejších európskych krajín. Takáto krajina nemôže byť jednoduchým štátom či kráľovstvom – musí byť usporiadaná ako cisárstvo. A pokiaľ ide o modernizovaný čínsky jazyk, ten sa stále modifikuje a jeho správnu zvukovú podobu zďaleka neovláda všetko obyvateľstvo: sú oblasti, kde mandarínčinu priam zatracujú.
Druhá vážna chyba, ktorej sa v prípade posudzovania Číny dopúšťame, je, že jej zazlievame, že „nechce“ fungovať ako liberálna demokracia západného typu. Tak schválne: viete si predstaviť, ako liberalizovať vyše miliardovú, kultúrne, etnicky silne heterogénnu krajinu? Viete uviesť príklad z dejín? Čína asi nie je liberálna krajina v tom zmysle, ako by to Západ (ktorý sa, mimochodom, o nikoho veľmi nestará, ak nejde o záujmy jeho korporácií) rád videl? Ale zato je tam bezpečne a čisto.
Tretia, možno napohľad nie až taká podstatná chyba, ktorej sa dopúšťame, je, že všadeprítomnú červenú farbu Číny považujeme za znak komunizmu a hviezdičky na jej vlajke za produkty marxisticko-leninského plus maoistického zmýšľania. Omyl.
Červená farba v Číne už tisícročia symbolizuje blahobyt a šťastie. Hviezdičiek je na vlajke päť, čo znovu len odráža tradičnú čínsku predstavu o piatich svetových stranách. Tou piatou stranou je Ríša stredu (Čung kuo), čiže Čína. Tie hviezdičky jasne podčiarkujú fakt, že Čína samu seba považuje za ríšu.
Štvrtou podstatnou chybou je, že sme ešte nepochopili, akým spôsobom sa Čína stavia k obchodnému životu. Západ od nej chce, aby dodržiavala západné pravidlá férového obchodovania. Iba podotýkam, že samotný Západ ich vo svojej bezuzdnej nenásytnosti porušuje jedna radosť.
Nevieme napríklad, že byť obchodníkom v starej Číne neznamenalo veľa: viacej sa cenil roľník, básnik, mandarín. Je dosť možné, že Čína sa na obchodovanie pozerá tak trochu s dešpektom, hoci práve biznis predstavuje jej hlavnú zbraň, silnejšiu než celé jej ozbrojené zložky.
Takže ak pán psychológ Péter Hunčík, ktorý, zdá sa, rozumie ešte aj pomerom v Číne, zahlási, že „Čína vyzerá ako slobodný trh, ale všetci vieme, ako to je“, tak moja reakcia bude znieť takto: „Nie, nikto z nás nevie, ako to je, a najmä to nevedia tí, ktorí sa čínskej problematike nikdy podrobnejšie nevenovali, ba Čínu ani nenavštívili."
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
