S odstupom ôsmich mesiacov si už na atmosféru okorenenú prevozom a zakopávaním tisícok kráv do zeme len málokto spomenie. Možno aj preto, že medzitým padli ceny masla na predcovidové minimá.
Slintačka nebola len tragédiou mliečnych farmárov. Len na chvíľu sme si uvedomili, v akom stave je poľnohospodárstvo.
Výroba mlieka ušla hrobárovi z lopaty v minúte dvanástej a do konca roka sa dá rátať s jej konsolidáciou takmer v minuloročnom objeme. Stoja za tým investície do modernizácie fariem, lenže k úplnej sebestačnosti v mlieku a vajciach, dlho dvoch bezproblémových produktov, je ďaleko. Nehovoriac o produkcii ovocia, zeleniny či bravčového mäsa.
Slovensko súrne potrebuje väčšie investície do agropotravinárstva. Svedčí o tom aj zahranično-obchodná bilancia, ktorá k polroku 2025 bola opäť vo veľkom mínuse, keď dosiahla hodnotu 1,9 miliardy eur. Dovážame viac, ako vyvážame – obilím, kukuricou či sladom nedokážeme vykompenzovať dovozy bravčového mäsa až zo Španielska, jabĺk z Poľska, zemiakov z Francúzska.
Niečo zlé je nielen v štruktúre slovenského agropotravinárstva, ale celej Európy.
Spoločná poľnohospodárska politika EÚ zdôrazňuje produkciu potravín z farmy na stôl. Jednoduchšie sa to vyjadriť nedá. Realita je však iná. Víťazí agroobchod v réžii nadnárodných korporácií. Nevedno, čo na tom zmení tzv. nová agrárna politika, ktorá sa chystá zobrať poľnohospodárom miliardy eur.
