Frankizmus však skončil nie preto, že Franco zomrel, ale preto, že sa ako režim vyčerpal. Tridsaťšesť rokov na čele Španielska akoby ironicky pripomínalo aj rok, keď sa začal jeho zásadný vzostup k moci v roku 1939 – začiatok španielskej občianskej vojny v roku 1936. Frankizmus sa unavil presne tým, čím sa začal: caudillovi sa podarilo proti sebe na život a na smrť postaviť učebnicových spoločenských antagonistov: Veľký finančný kapitál a hnutia pracujúcich ľudí.
Režim Francisca Franca bol charakteristický tým, že odmietal akúkoľvek spoločenskú zmenu v prospech práv pracujúcich, zastúpených v radoch socialistov, komunistov, anarchistov a vo výrazných intelektuálnych postavách márne sa usilujúcich „rozdvojené Španielsko“ priviesť k tvorivému dialógu. Jedným z nich bol Antonio Machado, veľký básnik „španielstva“, ktorého tvorba bola vo vojne duchovnou oporou republikánov a ktorý v zbierke z roku 1910 stvoril obraz o krajine rozdelenej na dvoje; druhým napríklad Miguel de Unamuno, ktorý požíval nesmiernu úctu v oboch znepriatelených táboroch a ktorý Francových fašistov varoval: „Vyhráte, pretože brutálna sila vám nechýba, ale nezvíťazíte, pretože na víťazstvo treba vedieť presvedčiť.“
Franco spočiatku „presviedčať“ nepotreboval. Svet „veľkého finančného kapitálu“ mu bol naklonený jednak počas druhej svetovej vojny spoluprácou s Nemeckom (výmenou za istú formu neutrality Španielska), druhak po skončení vojny, keď sa finančným inštitúciám v novom svetovom usporiadaní studenej vojny zdalo praktickejšie podporovať Francov fašizmus ako akúkoľvek formu spolupráce s východným blokom. Jeho prísne hlásané krédo, že „pre záchranu Španielska radšej nechá postrieľať polovicu jeho obyvateľov“ nezabránilo tomu, že po niekoľkých rokoch západného váhania sa vzťahy medzi Madridom a Washingtonom v roku 1953 normalizovali.
Frankizmus napokon nezvíťazil, don Miguel de Unamuno mal pravdu. Ale búrlivé 20. storočie prudkých zmien, ktoré vohnalo Iberský polostrov do nezmieriteľných konfliktov, stále zanecháva spoločnosť „en dos“.
