Angola tento rok oslávila 50. výročie získania nezávislosti od Portugalska po dlhej a vyčerpávajúcej vojne za nezávislosť (1961 – 1974), ktorá zároveň znamenala koniec fašistickej diktatúry v Portugalsku. Kľúčovú úlohu v tom zohral odpor Ľudového hnutia za oslobodenie Angoly (MPLA), koalície založenej Komunistickou stranou Angoly, ako aj skutočnosť, že smrťou Antonia Salazara sa v Portugalsku skončil fašistický režim a s ním aj starý kolonializmus.
Nezávislosť však nemala byť o nič menej závislá ako tá, ktorú si v roku 1960 vybojovalo belgické Kongo. Keď sa Patrice Lumumba stal prvým predsedom vlády Demokratickej republiky Kongo, západný svet vyhlásil rok 1960 za „rok Afriky“. Nebolo to z veľkej radosti – prezident Eisenhower 19. septembra 1960 britskému ministerstvu zahraničných vecí tlmočil želanie, aby „Lumumba spadol do rieky plnej krokodílov“. „Techniky starej diplomacie sa ošúchali,“ znela odpoveď.
O tri mesiace bol Lumumba zavraždený a ošúchané formy lúpenia kobaltu, mede, kaučuku a ďalších surovín boli nahradené lúpením finančnými inštitúciami. A pretože sa to dialo v časoch studenej vojny, potláčanie nezávislosti afrických krajín sa dialo pod heslom boja proti komunizmu.
Uplynulý dvojdňový summit medzi AÚ a EÚ sa niesol de facto v rovnakom duchu. Európa na africkej pôde tentoraz nebojuje so Sovietskym zväzom, ale s Čínou. Hlavným prejavom je Iniciatíva Global Gateway zastupujúca európskych investorov, podobne ako kedysi baňa v Kolwezi, ktorej belgickí majitelia nemali najmenší záujem rešpektovať nejakú „samostatnosť“.
Pri pohľade na mapu tzv. koridoru Lobito (Lobito Corridor), je jasné, že opäť ide len o to, kto a za akú cenu na ľudských životoch si ukradne najväčší krajec v najbohatšom a zároveň najnešťastnejšom páse od angolského pobrežia cez konžskú Katangu až po Copperbelt v Zambii.
