V privilegovanom svete rezonujú skôr konflikty s cirkvami zasahujúcimi do sfér života, ktoré zväčša považujeme za výsostne súkromné. Pri tom však pomerne povrchne zabúdame, že čím menej kolektívnej istoty zažívajú krajiny smerom na východ, tým skutočnejšou sa stáva aj viera ich obyvateľov. Preto ani návšteva súčasného pápeža Leva XIV. v Turecku a jeho ďalšia cesta do Libanonu nie je pre blízkovýchodných kresťanov len udalosť, na ktorej „treba byť videný“.
Pri príležitosti 1700. výročia Nicejského koncilu zvolaného cisárom Konštantínom, ktorý presídlil hlavné mesto rímskej ríše z Ríma do Konštantínopolu, dnes tureckého Istanbulu, pápež Lev napĺňa plány predchádzajúceho, všeobecne obľúbeného pápeža Františka. Zosnulý pápež si úctu vyslúžil najmä tým, že zo svojej pozície zrozumiteľným jazykom nabúral autoritu všetkých, ktorým vyhovujú vojny, konflikty medzi náboženstvami a vyvyšovanie jednej geografickej svetovej strany nad ostatné. Symbolika miesta hovorí za mnohé: územie starovekých orientálnych kultúr, starogréckej civilizácie, byzantskej ríše a križovatka vplyvov zo strednej aj ďalekej Ázie a Afriky pripomínajú, že Turecko, tak ako nijaký národný štát na svete, vonkoncom nedokazujú, že umelo narysované hranice štátov, náboženstiev a kultúr sú zárukou spravodlivejšieho života pre ľudí, ktorí v tzv. národných štátoch žijú.
Najpočetnejšou a dlho perzekvovanou kresťanskou komunitou v Turecku sú sýrski kresťania, jedni z najstarších kresťanov vôbec. Veľmi dobre vieme, aký vzťah zaujíma Turecko voči Arménom, pre ktorých národný turecký štát znamenal genocídu. A vieme aj to, čo znamená koncept moderného národného štátu európskeho typu na Blízkom východe dnes. Je jasné, že ani zástupcovia cirkví, ani najrešpektovanejší duchovní a osvietené mysle sveta nemajú v moci zastaviť to, čo nechcú zastaviť politici. Ale stále je tu nádej, ktorá, paradoxne, býva najsilnejšia práve tam, kde jej situácia sľubuje najmenej.
