Sociálne inžinierstvo nemalo záujem brať do úvahy žiadne pevné väzby na pôdu a nepredstaviteľný smútok všetkých tých, ktorí boli zo svojej milovanej krajiny vysťahovaní na základe vždy pofidérneho konceptu kolektívnej viny. Edvard Beneš, ktorý sa nevyznačoval zvláštnym pochopením pre slovenské a maďarské kultúrno-politické problémy ani ich možné dôsledky, spočiatku vychádzal z predstavy takého národného povojnového československého štátu, v ktorom by nemali prítomnosť žiadne „neslovanské“ menšiny. Hoci česká a čechoslovakistická koncepcia sa najpríkrejšie upriamovala najmä na sudetských Nemcov, ambíciou československých predstaviteľov v Londýne bolo úplné vysídlenie Maďarov z republiky. Takýto národný štát dokonca nepočítal ani s prítomnosťou Židov a Rómov. Zjednodušene by sa dalo povedať, že národnostná a rasová „Reiningkeit“, ktorú sa nepodarilo realizovať nacistom, sa mala stať víziou povojnového demokratického usporiadania.
Československo vychádzalo z pozície v radoch víťazných Spojených národov a malo záujem to využiť aj pri úprave hraníc. Na druhej strane, Stalin si bol vedomý národnostných problémov medzi Maďarmi a Slovákmi a ako povedal samotný Beneš, „netreba to preháňať s územnými požiadavkami, pretože sme na rozhraní záujmových sfér Spojencov“. Našťastie, úplné odsunutie Maďarov zo Slovenska nepovažovali za nehodné demokratických tradícií Československa ani mnohí slovenskí intelektuáli.
Historických krívd je v našej milej Mitteleurope neúrekom, a to nie jednostranne. Neznamená to, že sa o nich nemá a nemôže hovoriť. Pri pevnej politickej scéne a konštruktívnom riešení sociálnej, ekonomickej a kultúrnej situácie na Slovensku by sa dalo hovoriť aj o témach, ktoré sa v súčasnom chaose a nekompetentnosti politikov jednoducho zaradili na druhú koľaj. Práve preto by nikto len v záujme prvoplánového naháňania politických hlasov nemal naverímboha hazardovať s bolestnými témami, ktoré už beztak rozbitej a vyčerpanej spoločnosti môžu len pomôcť k zániku.
