Moderný umelec ňou pripomína, že ešte celkom nedávno, pred necelými dvomi storočiami, žilo v blízkych vodách Tasmanovho mora okolo 40-tisíc týchto pravekých morských cicavcov.
V 30. rokoch 19. storočia sa stali surovinou rovnako ako drevo, železo, meď, neskôr zlato či opál: za kratučké dva roky človek populáciu milióny rokov prosperujúcich druhov zrazil na asi 400 jedincov. Aby o desiatky rokov neskôr vyhlásil živočícha za chránený druh.
Bolo to eldorádo, z ktorého lovci zošaleli podobne ako kedysi conquistadori v inkskom Cuzcu, a vraždili a vraždili, až… až kým (takmer) vyvraždili. Keď lovci zistili, že biznis s mäsom a tukom osvetľujúcim vianočné stoly čoraz početnejších moderných domácností po celom svete nejde, a oni sú ešte stále odporne bohatí, nechali zvyšné veľryby plávať a odtiahli hubiť inam.
Cestu od Adam Point smerom na sever lemujú ľudské sídla s blikajúcou vianočnou výzdobou a dedami Mrázmi, známymi ako Santa Clausovia, až nás dovedú na pláž, na ktorej od istého času zvyknú masovo uviaznuť veľrybotvaré cicavce. Morským rybám a cicavcom vraj plast vonia približne tak lahodne ako nám kapustnica alebo linecké kolieska, a tak ich naša plastová civilizácia odsudzuje na smrť – tu však nejde o plastový prípad. Nikto zatiaľ presne nevie, aká sila ženie praveké tvory na brehy, odkiaľ je zbytočné pokúšať sa vtiahnuť ich naspäť do mora. Len ich desom vytreštené oči na rozkladajúcich sa telách núkajú predstavivosti analógie s príbehmi, v ktorých ľudia pred potupou radšej volili skok do priepasti. Možno niekde vo svojich modrých hlbinách zbadali svoju budúcnosť bronzovej sochy na pobreží.
Je to bizarná scéna, ako vietor odnáša existenciálny pach rozkladajúceho sa života ďaleko, ďaleko za svetielka blikajúcich výkladov a za vianočné stoly. Možno by Vianoce získali novú krásu, keby sa svet aspoň na chvíľu ponoril do tmy a do ticha.
