Ministerka Martina Šimkovičová a jej „dvor“ sa reformami spoločne s mediálnym ruchom, ktorý ich sprevádzal, postarali o hotové povstanie – rozmerov, aké možno – sarkasticky povedané – zažili kosti našich predkov naposledy za Dóžovho sedliackeho povstania.
Najmä absolútne kľúčové a, bez preháňania, štátotvorné inštitúcie ako Slovenské národné divadlo a Slovenská národná galéria dokázali v odpore proti nacionalisticko-konzervatívno-etnocentrickým tendenciám ministerstva v rukách tzv. národniarov dostať na svoju stranu aj široké spektrum tej „revoltujúcej“ verejnosti, ktorá ešte toť prednedávnom, počas pandémie, posielala umelcov ochutnať „skutočný život“ k lopate. Že spoločný nepriateľ je zavše dôležitejší ako spoločná vízia spoločnosti a jej kultúrnosti, sme si tak neslávne po stý raz potvrdili. A čo ďalej?
Podľa Martiny Šimkovičovej hovoria v prospech „konsolidácie v kultúre“ plné divadlá i knižnice, druhá strana hovorí o celkovej deštrukcii rezortu. Okrem hlavných inštitúcií sa najväčšia metelica týkala organizácií, resp. podujatí, ktoré na Slovensku odolali vekom a podarilo sa im neuveriteľné – vytvoriť tradíciu. Napríklad Bibiana alebo svetovo fenomenálne Bienále ilustrácií Bratislava. Ak by spoločne s inými zásadnými neprežili alebo si nezachovali svoj status a úroveň, právom by sme mohli hovoriť o rozpade štátu. V krízach, akou prebieha aj Slovensko, sa zvyčajne jasne ukáže, že spoločnosť síce prežije chlebom, ale na skutočne funkčný život potrebuje aj „duchochlieb“.
Že bez toho existencia štátu nebude mať význam, si boli, našťastie, dobre vedomí niektorí slovenskí politici stojaci pri základoch Československej republiky v roku 1919. Otázne je, kto si je toho vlastne vedomý dnes? Poctivo treba povedať, že maslo nesteká po hlave len jednej ministerky, jednej strany či koalície. Fragmentácia spoločnosti a revanšizmus sprevádzajúce kroky doposiaľ takmer všetkých tzv. demokratických vlád z priestorov MK SR dookola pripomínajú, že slovenská spoločnosť nemá a asi nechce mať spoločnú métu, ktorá by bola nadradená osobným sporom a pomáhala udržiavať zmysel spoločnosti.
