Súdiac podľa vojnou poháňajúcej rétoriky, podľa jazyka zbavujúceho ľudskosti celé skupiny „tých druhých“, ignorovania či zosmiešňovania genocídy a plazivej ekonomickej neoliberálnej tyranie v podenkovom obale liberálnych a progresívnych hodnôt sa, žiaľ, dá konštatovať len jedno: napriek mnohým varovným hlasom na začiatku tohto tisícročia dnes európsky vývoj dospel k útesu, no naďalej vytrvalo odmieta príčiny svojej deravej paluby a namiesto toho z nej radšej vyžblnkáva vodu vedierkom.
Nespokojnosť más, vzostup krajnej pravice, očividný nie dvoj-, lež trojaký či štvoraký meter na ľudskosť – vystupujúci dnes predovšetkým z pozadia vojny na Ukrajine a konečného riešenia palestínskej otázky na Blízkom východe – to všetko víťazný neoliberálny kapitalizmus prezentuje priam ako biologický zákon; vôbec nie nepodobne, ako vedeckí rasisti využili Darwinovu evolučnú teóriu na presadzovanie koloniálnych genocíd 19. storočia na piatich kontinentoch.
Po viac ako 35 rokoch od rozpadu bipolárneho sveta ani len nedokážeme pomenovať ideológiu definujúcu naše životy: neoliberalizmus, generujúci vojny, rabovanie prírodných zdrojov a budovanie sociálnych priepastí.
Ako nedávno skonštatoval britský novinár George Monbiot, mnohí z nás po viac ako 35 rokoch od rozpadu bipolárneho sveta ani len nedokážu pomenovať ideológiu, ktorá prakticky celosvetovo definuje naše životy: neoliberalizmus, generujúci na svoje prežitie vojny, rabovanie prírodných zdrojov, budovanie sociálnych priepastí. Čo všetko v konečnom dôsledku nemôžu viesť k ničomu inému, ako len k ďalším vojnám, k ďalšiemu bohatnutiu úzkej skupiny privilegovaných ľudí v mocenských centrách, k ďalším prejavom nespokojnosti a (užitočným) k vnútrospoločenským rozkolom.
Tie si mnohí z neochoty podrobiť kritike smerovanie západného myslenia (a stotožňujúc trhový liberalizmus s demokraciou) interpretujú ako nejakú biologickú predispozíciu či civilizačnú menejcennosť (vidiečania, ázijská mentalita, dezoláti, ľudské zvery…) a vo vlastnom nevedomom rasizme si kladú morálne arogantnú a hlavne nekonečne hlúpu otázku: Čo sme im (!) urobili?
Je veľmi problematické považovať spoločnosť, v ktorej žijú státisíce ľudí o hlade a bez domova, kde sa normalizujú etnické čistky, zosmiešňuje chudoba, zaznávajú „tí druhí“ a kde sa vôľa k vojne stavia pred vôľu k dialógu a diplomacii, za slobodnú a vyspelú spoločnosť.
Nevedomí ľudia však prichádzajú s otázkami, ktoré varovné hlasy zodpovedali už pred tisícročiami. Otrepanú, no nevypočutú myšlienku takto kedysi formuloval Johann Wolfgang Goethe. Nevedomosťou neoznačoval nevzdelanosť ani nedostatok spoločenských výhod – považoval za ňu aroganciu, ktorou privilegovaní ľudia maskujú svoju intelektuálnu nepoctivosť. Privilegovanosť môcť sa vyjadriť k spoločenským problémom nie je zločin, musí však byť aj zodpovednosťou.
Je veľmi problematické považovať spoločnosť, v ktorej žijú státisíce ľudí o hlade a bez domova, kde sa normalizujú etnické čistky, zosmiešňuje chudoba, zaznávajú „tí druhí“ a kde sa vôľa k vojne stavia pred vôľu k dialógu a diplomacii, za slobodnú a vyspelú spoločnosť.
Žijeme v takej spoločnosti. A nemôže za to žiadna civilizačná ani biologická predispozícia. Môže za to skutočnosť, že systém, ktorému veríme ako systému slobody, je vo svojej podstate zlý a zle zorganizovaný.
